Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Esej: Veda, pseudoveda a politika

.tomáš Zálešák .spoločnosť .esej

Politická obec je predmetom neustálej nespokojnosti. Je príliš svetská, kompromisná a príliš sa v nej zrkadlí hriešnosť ľudskej povahy. Môže sa tiež javiť ako „nevedecká“, iracionálna, založená na neoverených predpokladoch. Z pohľadu technokrata je neefektívna.

Esej: Veda, pseudoveda a politika DAVID LEVENSON/GETTY IMAGES Rakúsko-britský filozof Sir Karl Popper doma v londýnskom Croydone 31. augusta 1992.

po takýchto „zisteniach“ môže veľmi rýchlo nasledovať výzva vymeniť ju za niečo cnostnejšie, racionálnejšie, efektívnejšie.

Pochopiteľne, ak by ľudia boli anjelmi, nepotrebovali by politiku. Nepotrebovali by ju ani vtedy, ak by boli vševediaci. Existencia politickej obce je priznaním ľudskej obmedzenosti, no aj spôsobom, akým túto obmedzenosť urobiť znesiteľnou, prípadne získať z nej čo najväčší relatívny prospech. Tak aspoň znie klasická téza. Ak však uveríme tomu, že túto obmedzenosť je možné nejakým spôsobom „prekonať“, že toto prekonanie je v našich ľudských silách, alebo ju prosto ignorujeme, politika sa stáva škandálom, prekážkou na ceste k utopickým svetlým zajtrajškom. Sny o nejakej forme „postpolitickej“ existencie majú mnoho podôb. Pokiaľ ich snovú povahu jasne rozpoznávame a priznávame, nie je to ešte také zlé. Môžeme legitímne uvažovať aj o ideálnych spoločenských modeloch, ktoré sa môžu stať cennou filozofickou pomôckou. Pokiaľ si však začneme sen pliesť s realitou, či sa ho dokonca pokúsime vnútiť silou reálnemu svetu, máme zarobené na poriadne problémy.

Ako ľudia sme slobodné, no zároveň obmedzené bytosti. Aj zbožný človek (a práve on) vie, že je hriešny. A skutočný vedec vie, a to lepšie než iní, že nie je vševedúci. Cnosť aj poznanie možno zdokonaľovať, no v tomto svete nemôžeme nikdy dosiahnuť ich konečnú dokonalosť; kým politika – tá je práve a nevyhnutne z tohto sveta. Program vedeckého riadenia spoločnosti, ktoré by politiku nahradilo, sa tak môže ukázať vnútorne rozporný a v prípade pokusu mocensky ho presadiť aj extrémne nebezpečný.

„historicizmus“ podľa Poppera

Takéto programy môžu mať k politike len antipatiu. Politika môže byť z ich hľadiska nanajvýš dočasný nástroj, ktorý po dosiahnutí cieľa odhodíme ako papierový pohár po tom, čo sme z neho vypili limonádu. Kam? Najskôr to bude na nejaké „smetisko dejín“.

To, čo Karl Popper (1902 – 1994) nazýval „historicizmus“ (historicism), a čo podrobil zdrvujúcej kritike, je – povedané veľmi stručne – predstava, že pod povrchom ľudského správania možno objaviť skryté zákony, na základe ktorých možno celé dejiny vysvetliť, ba predpovedať ich konečné vyústenie. Popper rozpracoval zoznam rôznych druhov historicizmu, ktorý nespĺňa kritériá skutočnej vedeckej teórie, a v tejto súvislosti uvádza predovšetkým mená Hegela a Marxa. 

Nemusíme sa zamerať len na nich a rozhodne by sme nemali v sebauspokojení nad uvedeným zistením prestať s naším vlastným pozorným štúdiom, či už Hegela, Marxa alebo kohokoľvek.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite