útla knižka je plná poznatkov o dobe svojho vzniku, ktorá je nám vzdialená, ale aj úplne súčasných emócií, s akými nemáme problém sa stotožniť. Je to totiž akýsi list matky svojmu odlúčenému synovi.

Bezprostredným dôvodom jeho napísania bol spletitý vývoj vo Franskej ríši na začiatku 40. rokov 9. storočia, ktorého dôsledkom bola Verdunská zmluva z roku 843. Pre kňažnú Dhuodu to predstavovalo smutnú osobnú dohru. Jej približne 14-ročný syn Viliam bol zverený ako člen družiny dvoru franského kráľa Karola I. Holého.

Náhle odlúčenie od syna niesla Dhuoda veľmi ťažko. Smútila za ním, obávala sa oňho a cítila potrebu zabezpečiť ho dobrými radami, ktoré mu pomôžu pri vstupe do sveta dospelých i v ďalšom živote. 

Je obdivuhodné, ako za pomerne krátky čas niekedy medzi rokmi 841 a 843 vytvorila Dhuoda Príručku pre svojho syna, dielko, ktoré má štruktúru premyslenú tak, aby obsiahlo takmer celý myšlienkový aj mravný svet mladého aristokrata svojej doby a sprevádzalo ho po celý život.

smútok matky cítiť aj dnes

Hneď v úvode Príručky spomína žiaľ z náhleho odlúčenia od syna: „Dívám se, jak se většina žen na tomto světe raduje z přítomnosti svých dětí. Já, Dhuoda, však musím žít daleko od tebe, můj Viléme, a to je zdrojem úzkosti a zároveň touhy něčím ti prospět. Venuji ti proto toto dílko sepsané pod mým jménem, abys jej četl jako vzor pro své dospívání. Velmi mne teší, že ačkoli nemohu být s tebou, můj spisek ti pomůže pochopit, jak si máš pro lásku ke mně počínat.“

Približne v tom istom čase sa jej narodil aj druhý syn, ale aj toho jej vzali. Krátko po pôrode a ešte pred pokrstením ho jej manžel Bernard nechal odniesť do jedného z kláštorov v Akvitánii.