v tej ohlušujúcej vrave sa zvykneme odvolávať na vedu. Predpokladáme, že jej odporúčania sú neomylné a všetkým zrozumiteľné. Nanešťastie, osud vedy sa stáva tragickým už vo chvíli, keď sa jej tvrdenia stanú nápismi na vlajkách a transparentoch. Ako je známe, heslá nie sú teórie ani hypotézy. Nepodliehajú prísnemu testovaniu, ktoré je podmienkou skutočnej vedy a skutočného pokroku v poznaní.

S naším životným prostredím to naozaj nevyzerá dobre. Nanešťastie, o nič lepšie to nevyzerá ani s našou schopnosťou kriticky posúdiť možnosti riešenia či dohodnúť sa na nich, ani so schopnosťou rozpoznať vedu od pavedy či ideológie. Veda je triezva, sebakritická a apeluje na rozum. Radikálne heslá apelujú na atavistické vášne, a tie majú mobilizačnú silu tam, kde rozum iba opisuje a analyzuje. Ako sa hovorí, „keď sú zástavy na žrdi, rozum je v ...“ (prepáčte frontový slovník). Azda nič to neilustruje lepšie než dnešné spory okolo klimatickej krízy.

Vychádzajme z triezveho predpokladu, že klimatická kríza, ako nám ju predostiera väčšina vedeckých autorít, je fakt a vážny problém, ktorému musíme čeliť. Je však prinajmenšom nejasné, čo má potreba riešiť túto krízu spoločné s istými čudnými predstavami, ktoré sa s ňou spájajú, a závermi, ktoré sa z nich vyvodzujú. Napríklad s výzvami, aby deti vynechávali vyučovanie a so sugerovaním, že sú bystrejšie než ich rodičia. Nevedno, odkiaľ by sme mali čerpať presvedčenie, že na ochranu ekosystému treba zavrhnúť najrôznejšie zavedené inštitúcie (vrátane zastupiteľskej demokracie a slobodného trhu) a že ich „alternatívy“ (napríklad „priama“ demokracia a socializmus) preukazujú nejakú zvláštnu ekologickú blahodarnosť. A zoznam neuveriteľných súvislostí a utkvelých fantázií, zdá sa, nemá medze. Pochopiteľne, že veda je v takýchto prípadoch degradovaná na zaklínadlo, slovo, ktorého pôvodný význam sa kdesi stratil.