už sme na tomto mieste písali o talianskej verzii tohto koláča, ktorému sa veľmi páči vynímať sa pri veľkých kresťanských sviatkoch, ako sú napríklad Vianoce. Oba cukrárske výdobytky renesancie sa od seba zoznamom ingrediencií príliš nelíšia, no ich príprava, rôzne finesy a cukrárske triky ich poslali do úplne iných chuťových končín. 

Zatiaľ čo talianske panettone sa sústredilo na viacnásobné a nekonečne dlhé kysnutie v chladnom prostredí, aby vynikla jemná štruktúra cesta ponášajúca sa na nebeský obláčik, ktorý na svojich napufňaných perinách nesie kocky kandizovaného ovocia, nemecká štóla sa zas pustila smerom k jadrnejším, drsnejším tónom, čo sa cesta týka, a dôraz položila skôr na rôznorodosť doplnkových ingrediencií, keď ku kandizovanému ovociu pribudli orechy či marcipán. 

Samozrejme, oba chleby majú aj iný príbeh: kým panettone sa točí okolo milostných radovánok istého sokoliara milánskeho vojvodu Ludovica Sforzu, pri štóle ide o peripetie diplomatickej pošty vedenej saskou šľachtou so svätou stolicou. Tá mala, čuduj sa svete, k štóle svoje výhrady. Až sa človek čuduje, prečo práve štóla nemá tvar biskupského klobúka namiesto panettone, pretože by si to vzhľadom na svoje spory s cirkevnou vrchnosťou určite zaslúžila.