Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Tajomstvo zásuvky v Betliari: Hodinky pani Ilony

.anton Vydra .spoločnosť .história

Kaštieľ v Betliari prežil vojnu i komunizmus. V jednej z komod sa v uzamknutej zásuvke po celé roky ukrývala drobná knižočka v koženej väzbe. Na jej začiatku bolo venovanie: Mojej najmilšej vnučke Ilone Andrássy. Jún 1934.

Tajomstvo zásuvky v Betliari: Hodinky pani Ilony SLOVENSKÁ NÁRODNÁ GALÉRIA

maličký flámsky rukopis z 15. storočia písaný gotickou minuskulou s knižnými maľbami v štýle grisaille dostala Ilona Andrássy ako dar. Bola by ho zrejme mala kdesi pri sebe po celý život, keby nebolo tých veľkých dejinných udalostí, ktoré tak tragicky zmenili životy miliónov ľudí. Keď v roku 1944 opúšťala Betliar, v ktorom trávievala svoje detstvo ako dcéra šľachtického rodu, ktorý kaštieľ vlastnil, nechala knižočku vo vrchnej zásuvke komody napospas dejinám. A odišla.

V roku 2016 sa v Betliari rozhodli preinštalovať expozíciu kaštieľa a presunúť inam aj barokovú komodu. Zamknutá zásuvka, prirodzene, pútala ich zvedavosť. Otvorili ju teda a pred nimi sa ukázali listy, albumy so známkami (aj vzácnymi), rôzne papiere – a medzi tým všetkým aj malý iluminovaný rukopis „hodiniek“, nábožných modlitieb na jednotlivé etapy dňa. Múzeum Betliar a Slovenská národná galéria pripravili vkusný minikatalóg k výstave betliarskeho nálezu Klenot flámskej gotickej miniatúry – Kniha hodiniek Ilony Andrássyovej. Malá knižočka, ktorú pani Ilona kedysi dostala, možno nie je jedinečná, taká je skôr spleť príbehov, ktoré sa okolo nej náhle ovinuli. 

grófka v kravíne

Ilona Andrássy sa narodila v roku 1917 a až do druhej svetovej vojny žila šťastný život – najmä v grófskom sídle v Budapešti, ale takisto v kaštieľoch, ktoré rodina spravovala. Medzi nimi aj v Betliari. Keď mala sedemnásť, dostala zrejme od svojej starej mamy vtedy typický ženský dar: knihu hodiniek. Žeby ako dar k sviatosti birmovania? Ktovie. V tom čase už takáto knižka neplnila rolu modlitebníka, Ilona by sotva vedela čítať gotickú minuskulu s latinskými textami modlitieb. Kniha bol artefakt, malá vzácnosť s obrázkami, z hľadiska svetových dejín umenia nie práve unikát, no predsa len to bolo dielko s vyššou umeleckou hodnotou.

„Opakovane navštevovala expozície v Betliari a Krásnej Hôrke, zakaždým si zakúpila lístok a spolu so skupinou turistov prechádzala izbami, ktoré tak dôverne poznala.“

Knihy hodiniek bývali v stredovekých časoch modlitebnými knižkami najmä mníšok v kláštoroch. Členili im každý deň roka na trojhodinové cykly. Prvá modlitba sa začínala o polnoci, druhá o tretej, tretia o šiestej a tak ďalej až do večera. Tak, ako modlitba vytrhávala človeka z pracovnej činnosti každú tretiu hodinu cez deň, tak to bývalo niekedy aj počas noci a spánku. Ilona Andrássy tento modlitebný harmonogram dňa celkom iste nedodržiavala, kniha mala pre mladú ženu hodnotu akejsi minigalérie obrázkov, v ktorej si mohlo dievča listovať.

Iluminácia v Knihe hodiniek Ilony Andrássyovej z dielne Willema Vrelanta, 1460 – 1480. Zvestovanie k polnočnej modlitbe: Archanjel Gabriel, Panna Mária a Duch Svätý v podobe holubice.SLOVENSKÁ NÁRODNÁ GALÉRIAIluminácia v Knihe hodiniek Ilony Andrássyovej z dielne Willema Vrelanta, 1460 – 1480. Zvestovanie k polnočnej modlitbe: Archanjel Gabriel, Panna Mária a Duch Svätý v podobe holubice.

O desať rokov neskôr po tejto udalosti už Ilona zažívala horšie veci. Druhá svetová vojna rodinu prinútila opustiť ich sídlo. Časť rodiny skončila v Lichtenštajnsku, Ilona v Budapešti, ktorú odmietala opustiť. Pracovala tam už predtým ako zdravotná sestra v Nemocnici v skalách. Niektoré listy zo zásuvky boli práve od jej bývalých pacientov.

Po vojne nová československá komunistická vláda majetky Andrássyovcov znárodnila. Aby toho nebolo málo, maďarské hranice Ilonu odrezali nadobro aj od rodičov. V roku 1947 ich ešte navštívila, no netušila, že naposledy. Na pohreb otca ju už o šesť rokov neskôr nepustili. A to stále nebolo všetko, keďže ju krátko predtým vyhostili z hlavného mesta a poslali do pusty Hortobágy, kde pracovala na poli a v kravíne. Nebola jediná.

V roku 1961 ju posadili na tri roky za mreže: vraj zrada a protištátna činnosť. Jej manžel sa s ňou pod nátlakom mocných musel rozviesť, po prepustení z väzenia bola sledovaná štátnou bezpečnosťou a až od roku 1971 mohla, už ako 54-ročná, opäť cestovať.

Opakovane navštevovala expozície v Betliari a Krásnej Hôrke, zakaždým si zakúpila lístok a spolu so skupinou turistov prechádzala izbami, ktoré tak dôverne poznala, okolo rodinnej hrobky svojich starých rodičov a príbuzných a počúvala pritom čudné výklady sprievodcov. Tí ani len netušili, že medzi návštevníkmi majú domácu paniu. 

A ona na seba nijako neupozorňovala. Pamätala si ešte, čo ukrýva vrchná zásuvka starej barokovej komody? Nemyslím si to. A napokon, ako mohla vedieť, či ju už dávno niekto neotvoril? Nedozvieme sa to. Ilona Andrássy zomrela krátko po zvrhnutí komunistických režimov v strednej Európe, v júni 1990. Je pochovaná v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke – na vlastnú žiadosť.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite