Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Obcovanie

.martin M. Šimečka .spoločnosť .esej

Keď som prichádzal na Námestie SNP 21. februára tohto roku, už som vedel, kto dostane cenu Dominika Tatarku, a preto som si dal za úlohu nielen sa na demonštrácii Za slušné Slovensko zúčastniť, ale ju aj pozorovať.

pozorovať ju nielen ako politický protest, ale aj ako umelecký akt, ktorého zápis vo forme knihy má byť ocenený.

Formálne to pripomínalo divadelné predstavenie. Malo to scénu, na ktorú prichádzali rôzne postavy deklamovať monológy, dobré osvetlenie a ozvučenie, a réžiu, ktorá v zákulisí dozerala na hladký priebeh a klasickú dĺžku dvoch hodín.

Hovoril som si, že keby som bol režisérom ja, občas by som niektoré monológy skrátil a niektorým postavám by som poradil hrať svoju rolu s väčším nasadením. Lenže hovorte to nehercom. Každého z nich som obdivoval, že vôbec dokázali prehovoriť pri pohľade na ten dav.

Práve tu sa podobnosť s divadelným predstavením končí, lebo zásadný rozdiel je v publiku. Viackrát sa mi v živote prihodilo, že som stál na tribúne a pozeral sa do očí veľkému davu. Cítil som jeho sústredenú energiu, ktorá vyvoláva podobné mrazenie, ako keď sa pozeráte na búrkové mračná nabité elektrinou. Ja som sa blesku báť nemusel, ale keď som si predstavil namiesto seba na tej tribúne Roberta Fica, myslím, že by sa z tej energie sám vznietil ako fakľa.

A napriek tomu sa réžii podarilo túto energiu prepólovať z hnevu do nádeje. To je skutočné umenie. A keď používam toto slovo, mám na mysli umenie ako zručnosť, ale tiež umenie ako tvorbu, teda ako umelecký akt.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite