Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dohoda s kečupom

.michal Novota .spoločnosť .sto rokov československa

Objednávam dve kávy v Donkin Donuts na ceste do Scrantonu. „Budete platiť...“ mladý muž v šiltovke za pultom sa zasekne v polovici vety: „Radšej si to prečítajte sami. Ja som kresťan a som poverčivý.“ V peňaženke nazbieram 6 dolárov a 66 centov.

Dohoda s kečupom BORIS NÉMETH Vedľa rušnej cesty je niekoľko skromných kameňov plných slovenských mien, na jednom z nich je neceremoniálne napísané „Andy Warhol“. Na kameni má položené dve konzervy od Campbellovej polievky.

iný kraj, iný mrav. Po nočnej jazde z kozmopolitného New Yorku cestovateľ neprekoná len Apalačské hory, ale aj kultúrnu hranicu. Tu pri Wilkes-Barre a Scrantone sme nazad vo svete malých miest, veží kresťanských kostolov a niekoľkých generácií Slovákov, ktorí ich vyformovali. Tu bola bašta baníckej Pensylvánie aj slovenskej Ameriky.

Sme obklopení nízkymi kopcami. Až priveľmi ten kraj pripomína slovenské doliny na Považí, Pohroní, či na Spiši – panorámou, flórou aj vôňou. Len tu sú tie doliny akosi širšie a rozľahlejšie. Kde-tu sa objavujú veľké haldy kamenia, neklamný pozostatok po intenzívnom dolovaní uhlia a iných rúd. Tie kopce sú prevŕtané ako ementál. Mŕtve štôlne sú pamätníkom tisícov slovenských baníkov. 

Nebola to nijaká práca pre kvalifikovaných, naopak. Na bezpečnosť sa nedbalo, kopce okolo sa nielen vŕtali, ale aj klčovali od listnatých lesov. Drevo bolo treba v bani aj na povrchu. Príroda sa za to občas nemilosrdne mstila. Katastrofálna povodeň, ktorá stiekla z holých kopcov v roku 1889 v neďalekom Johnstowne, roztrhla hrádzu a zdemolovala mesto. V špinavej vode zahynuli celé rodiny, stovky našich krajanov.

„Fáral do baní, mukloval na železnici, potom otvoril krčmu pre našich.“

Inokedy si krutú daň vybrali bane. Len v jeden deň, 28. januára 1891, v bani Mammouth pri Mount Pleasant sfáralo do zeme 138 baníkov. Po tragickom výbuchu z bane vyniesli 130 tiel, až na pár jedincov to boli všetko Slováci. Zostalo po nich 38 vdov a 213 sirôt. Tak to bolo pri každej nehode, mŕtvoly sa nemilosrdne rátali na desiatky až stovky. Dnes tu vládne ťažobný pokoj, ale s ním prišla aj ekonomická neistota a úpadok. 

mecenáš Bosák

Po ceste do mestečka Olyphant míňame niekoľko vybielených náhrobných kameňov vo vysokej tráve. Čítame tam veľa slovanských mien, zrejme Rusíni. Jedna hlavná ulica, niekoľko kostolov, na stĺpoch lemujúcich mesto sú podobizne miestnych veteránov amerických vojen, veľa slovensky znejúcich mien. Na kopci nad mestom je obchod s „kiełbasami“ a reklamný pútač pozýva ochutnať „Slovak Kolachi“. Škoda, je zavreté. Dve banky v nízkych budovách s historizujúcimi fasádami sú však otvorené. V jednej z nich kedysi sídlila First National Bank, ktorú spoluvlastnil Slovák Michal Bosák. 

Ako sa k nej dopracoval? V roku 1886 prišiel zo Spiša do New Yorku s jedným dolárom vo vrecku, aj ten mu ukradli. Fáral do baní, mukloval na železnici, potom otvoril krčmu pre našich. Tam mu rýchlo došlo, že krajania potrebujú spoľahlivú banku, ktorej by verili. V roku 1915, už ako bohatý bankár a mecenáš slovenských snáh, založil v Scrantone Bosak State Bank. Pred federálnou reguláciou štátne banky vydávali vlastné bankovky, tak sa Bosákov riaditeľský podpis dostal aj na dolár. Nebol to jediný historický podpis Michala Bosáka. Ten druhý, hrubo pritlačený na papier, zanechal na Pittsburskej dohode, o ktorej bude reč neskôr. Po vzniku republiky, ktorej pomohol k zrodu, otvoril banku aj na Slovensku. 

Keď si zadáte do internetového vyhľadávača Bosákovo meno, okrem bankoviek narazíte na niekoľko kurióznych keramických nádob na whisky. To nie je náhoda, Bosák si v Scrantone otvoril aj likérku. V ponuke mal aj slovenské alkoholické štandardy (napríklad Horké víno). Americký sen mu v roku 1929 zruinovala hospodárska kríza, on prišiel o banku a podnik, naši vysťahovalci o úspory. Mnohí mu to neodpustili.

el padre Murgas

V Scrantone, kde sa prechádzame od súdnej budovy po hlavnom námestí, po Bosákovi nezostalo ani stopy. Sú tu len sochy dvoch Poliakov, hrdinov americkej revolúcie – Pulaskiho a Kościuszka. Kúsok odtiaľ nás zaujme industriálne predmestie a torzá starých železiarenských pecí. Aj tu bývali a pracovali prevažne Slováci. Ťažký priemysel, najmä železiarne, boli druhý najväčší zamestnávateľ prisťahovalcov po baniach. V diaľke trúbi stará parná lokomotíva a jej prúd stúpajúcej pary nás prenáša o storočie nazad. 

Na Bosáka sa zabudlo, ale keď sa presunieme niekoľko minút jazdy na juh, do mestečka Wilkes-Barre, stopy po slovenskom živle nachádzame bez hľadania. Máme šťastie, zastavujeme sa rovno pri kostole a škole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Na historickej tabuli pred zavretým kostolom (dnes slúži ako galéria) čítame: Rev. Joseph Murgas. „Pastor, umelec a podporovateľ slovenských ašpirácií,“ hovorí oslavný text. Vedľa je starý previsnutý strom, najprv som si myslel, že lipa, ale je to nejaký botanicky vzácny druh. Aj ten sadil Murgaš, rodák z Tajova. Antény jeho bezdrôtového telegrafu, ktoré kedysi tvorili panorámu ulice, už dávno nestoja.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite