časť krajiny stojí proti celku, celok stojí proti všetkým častiam, ktoré by sa hypoteticky raz pokúsili o samostatnosť, a v stávke je strašne veľa: osud demokratických inštitúcií. Kto za to môže?
Nezávislosť bola na spadnutie už od prvooktóbrového referenda, v ktorom približne 90 percent hlasujúcich potvrdilo, že chce samostatnú Katalánsku republiku. Nasledovali týždne brnkania na nervy medzi Madridom a Barcelonou, až prišiel ten osudný piatok 27. októbra. Najskôr španielsky premiér Rajoy pred aplaudujúcimi poslancami v parlamente v Madride rečnil, že centrálna vláda musí prevziať moc v Katalánsku, a to prostredníctvom článku 155 ústavy. To je veľmi radikálne riešenie, takmer ako vyhlásenie výnimočného stavu v Katalánsku. Aj iné štáty zložené z regiónov majú takéto články v ústavách, no ani jeden ho nikdy neuplatnil. A radikálne reagoval aj katalánsky regionálny parlament: vyhlásil nezávislosť. Dalo sa to čakať, ani secesionisti, ani centrum už nemali kam ustúpiť. Vzájomne sa vmanévrovali do takých pozícií, že iné ako radikálne kroky v zásobe neboli.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.