v auguste roku 2015 sme jednu tému .týždňa venovali spomienkam poručíka Viesta na Slovenské národné povstanie. Dušan Viest bol synovcom veliteľa povstaleckej armády generála Rudolfa Viesta a synom organizátorky ilegálnej odbojovej skupiny Flora Květoslavy Viestovej. Ako spravodajský dôstojník sa zúčastnil na odboji aj povstaní.
Téma .týždňa vychádzala z rukopisu nikdy nepublikovaných Viestových spomienok na SNP. Nejaký čas po zverejnení nášho textu kontaktovala redakciu časopisu dcéra nebohého Dušana Viesta a poskytla nám ďalší jeho rukopis. Tentoraz išlo o osobné spomienky na prvé roky po komunistickom prevrate. Tristopäťdesiat strojopisných strán priamo nadväzujúcich na predchádzajúce udalosti.
kafka večne živý
Tristopäťdesiat strán popisujúcich osud nekomunistického člena protinacistického odboja po februári 1948. A nielen jeho, ale aj celej rodiny. Spomienky Dušana Viesta sa začínajú takto:
„Rozhodol som sa opustiť republiku s celou rodinou po februári 1948. Bol to logický čin, ktorý vyplýval jednak z pudu sebazáchovy a jednak z okolnosti, že všetci príslušníci našej rodiny boli pozbavení možnosti obživy a boli bez akýchkoľvek finančných prostriedkov. Predchádzali tomu nočné i denné telefonáty, kde sa nám vyhrážali smrťou, dostávali sme listy, ktoré nás mali v prípade zatknutia usvedčiť zo zrady a podobne.
„Preplnené vlhké cely, plesnivé kavalce, dvor plný potkanov. Čím horšia medzinárodná situácia, tým horšia strava.“
Mňa prepadli na bývalej Kozej ulici vo večerných hodinách, kde bola proti mne použitá strelná zbraň, zbabelo zozadu i spredu. Keď som zavčasu zbadal pascu a streľbu opakoval, útočníci ušli. Ďalší podobný pokus bol vykonaný priamo v priestore záhrady domu, v ktorom som býval. Jedného dňa, respektíve v nočných hodinách, niekto zvonil na bránke do záhrady a keď som vyšiel z domu, vyslali na mňa plnú dávku z ruského automatu. Pri vyšetrovaní sme pozbierali sedemdesiatjeden vypálených nábojníc. Páchateľ neznámy.“
Opustiť republiku, za ktorú počas vojny s nasadením života bojovali, sa im však nepodarilo. Dušana Viesta s manželkou, bratom a rodičmi zaistili v jednom petržalskom dome 30. mája 1948, v deň konania volieb. Čakali tam na prevádzača, ktorý ich mal dostať do Rakúska. Namiesto prevádzača prišli muži v kožených kabátoch ozbrojení samopalmi. Celú rodinu odviezli do väzenia napriek tomu, že v tom čase bolo prekročenie hraníc kvalifikované iba ako priestupok s maximálnou pokutou sto korún.
Po troch týždňoch previezli Viesta z vyšetrovačky Štátnej bezpečnosti do väznice Krajského súdu. Tam už neprebiehali nijaké výsluchy, išlo o kafkovský proces par excellence. Vnútri sa celé týždne nedialo vôbec nič, vonku podnikali priatelia všetky možné kroky na prepustenie zadržaných. Ukázalo sa však, že také niečo nie je schopný zariadiť ani povereník spravodlivosti, ktorému bolo oznámené, že Viestovci sú väzňami povereníctva vnútra.
Preto bolo treba angažovať starého vojnového priateľa Dušana Viesta, ktorý sa stal tajomníkom sovietskeho veľvyslanectva. Krátko po intervencii tohto človeka u ministra Čepičku prišiel za Viestom vyšetrujúci sudca s otázkou, čo tu vlastne robí, keď proti nemu nie je vznesené nijaké obvinenie. Na druhý deň boli všetci Viestovci prepustení.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.