Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Veľká reportáž: Prosím, zastavte to

.andrej Bán .spoločnosť

V tureckej provincii Hatay na hranici Sýrie, necelých 3000 kilometrov autom z Bratislavy, žijú státisíce utečencov. Ušli pred Asadom. Rozprávajú hrozné príbehy o mučení a vraždení.

Veľká reportáž: Prosím, zastavte to Andrej Bán Rodina Marwana Abu Chalída je chudobná, bývajú v záhradnej chatke v centre mesta.

krutá vojna má aj nežnú, intímnu tvár. Sú ňou rodinné fotografie, snímky a videá v tabletoch či básne plné lásky, ktoré napísal muž žene, keď ju mučili vo väzení a chýbala mu jej blízkosť, jej vôňa.

Sedíme vo veľkom, skromne zariadenom prenajatom byte neďaleko centra mesta Atakya v provincii Hatay ma juhu centrálneho Turecka. Sýria je doslova za kopcom: z dvoch strán tohto malého „klinu“ územia je sýrska hranica, z jednej Stredozemné more. Denne tu míňame dopravné značky, podľa ktorých je Aleppo (tu sa píše Halup) vzdialené 67 kilometrov. Jeden zo symbolov tejto vojny, ktorá si od roku 2011, keď Sýrčania povstali proti brutálnemu režimu prezidenta Baššára al-Asada, vyžiadala štvrť milióna obetí a sedem miliónov ľudí vyhnaných z domova. Státisíce týchto ľudí tento rok prichádzajú k nám do Európy. Nič nie je v dnešnom svete dôležitejšie ako pokúsiť sa zaznamenať udalosti a príbehy z ich epicentra a jeho blízkosti. Aj keď vojnu tu na prvý pohľad nevidíte. A čo je ešte zvláštnejšie, ani utečencov.

Je tu síce päť utečeneckých táborov, no absolútna väčšina Sýrčanov, ktorí sem ušli pred Asadom, žije v prenajatých bytoch, domoch či v biednych búdach. Väčšina už niekoľko rokov. Relatívne malá provincia Hatay má 1,5 milióna obyvateľov, z čoho je 350-tisíc sýrskych utečencov. V celom Turecku je dnes odhadom 2,5 milióna utečencov, najmä zo Sýrie, no asi deväťdesiat percent z nich žije mimo táborov.

„Sú to naši bratranci a sesternice, tak im hovoríme. Kedysi, keď bola ešte Osmanská ríša, tu neboli hranice a osemdesiat percent obyvateľov provincie tvorili Sýrčania. Dodnes sme vzdialení príbuzní, rodinne prepojení. Utečencov zo Sýrie sme teraz ubytovali v našich domoch,“ uvádza šéf tlačovej služby provincie Valit Harputluoglu. Mnohí Sýrčania si podľa neho vybrali život mimo tábora aj napriek tomu, že v táboroch dostávajú štátny príspevok v prepočte pár desiatok eur na mesiac, majú zabezpečné jedlo, lekára a školy v ich rodnej arabčine. Nechcú však podliehať prísnemu režimu tábora s vychádzkami od do ôsmej. Dajú prednosť neistote, no slobode vonku a práci načierno, pri ktorej zarobia asi o tretinu menej ako miestni tureckí občania.

Turecko nie je práve priateľské voči médiám. Naopak, je oprávnene kritizované za prenasledovanie a väznenie novinárov. No aj teraz, v kancelárii šéfa tlačovej služby, ktorý vraj nevie, či nie sme špióni, treba byť – ako vždy – priamy a otvorený. Tento muž, ktorý nás pohostí kávou, je spočiatku nedôverčivý. Hovorí nám o tom, ako údajne naši nemeckí či britskí kolegovia po návrate domov prekrútili realitu a uvádzali, že cez nestráženú hranicu so Sýriou sa pašujú za stovky dolárov ľudia. „To nie je pravda,“ rozhorčuje sa. Ťažko povedať, pretože jeden zo sýrskych utečencov, s ktorým na druhý deň ideme do mesta Reyhanli tesne popri hranici, nám v aute hovorí, že cez kopce sa tu dá za dvesto dolárov zo Sýrie bez problémov dostať. Vďaka pašerákom.

No Harputluoglu pri osobnom kontakte postupne „zmäkne“ a dvojhodinové stretnutie sa končí vybavením povolenia a dokonca kontaktom na tlmočníka do angličtiny, pretože tento jazyk tu ovláda skutočne málokto.

Dostávame dokonca číslo na bývalého hovorcu Slobodnej sýrskej armády Hussama al-Marieho, ktorý je dnes tiež utečencom. Bez tohto mladého muža, ktorý sprevádzal aj kolegov z BBC alebo zo CNN, by sme sa nepohli z miesta. Doslova a do písmena. Keď sme prišli na úrady do Reyhanli, nikto tam nevedel po anglicky. Obzerali si nás ako raritu, spomínali pri tradičnom malom silnom čaji brankára Petra Čecha a čerstvý zápas istanbulského klubu s Benficou Lisabon. Komunikovali sme iba vďaka aplikácii „google translator“ v smartfónoch, ktorá prekladala slová z turečtiny do angličtiny a naopak. Bolo to tak trochu komické.

„Je tu v tomto meste niekto, aspoň jeden človek, kto vie dobre po anglicky?“ pýtal som sa ťukajúc písmenká do mobilu chlapíka v tmavom obleku za veľkým stolom z tmavého lesklého dreva, ktorý sa predstavil ako Atilla, menovec slávneho húnskeho náčelníka. Záporne všetci pokývali hlavou: „Nie, nikto taký tu nie je.“

zločinecký režim

Keby nemala moslimskú šatku, považoval by som ju za európsku bohémku. Alebo, to ešte skôr, za americkú herečku. Mutaz Azem (51) je štíhla vysoká žena a keď s cigaretou v ruke ukáže vyblednutú rodinnú fotografiu, na ktorej stoja s manželom Saehom al-Baroudim (66) pri starom veľkom americkom aute kdesi v sýrskej púšti, ona s veľkými slnečnými okuliarmi a on s cvičeným jastrabom na ruke, tak naozaj zapochybujete.

„Vyvesili ma za jednu ruku a chceli zo mňa vynútiť priznanie, že pomáham teroristom. Nútili ma, aby som povedala, komu nosím pomoc.“

Obaja pochádzajú z kedysi prosperujúceho mesta Hamá na severozápade Sýrie, mesta obrovských drevených kolies pri rieke Nahral al-Ásí, ktoré slúžili na zavlažovanie úrodných políčok v okolí. Hamá, kde boli al-Baroudiho predkovia miestodržitelia, je od nás teraz vzdialená asi sto kilometrov. Rieka obdive mestá prepája. Odohrali sa tam hrozné veci.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite