na článku Ľuba Tomášku ma najviac zaujalo to, že na konci prichádza k rovnakej pointe, akú sa už roky snažím zdeliť študentom na svojich prednáškach. Nie veľmi úspešne, aj keď čiastočnými „úspechmi“ sa asi môžem pochváliť. Časť študentov totiž úplne jasne rozumie dôležitosti akademickej diskusie a nepociťuje pri kladení otázok prílišný ostych. Títo študenti však väčšinou už s takýmto prístupom na fakultu prichádzajú a nepotrebujú, aby som ich k tomu nabádal. Pri tých ostatných sa mi darí menej.

Rozhodol som sa preto využiť (asi presnejšie slovo je zneužiť) možnosť povedať im v písanom texte niečo, čo sa im neodvážim povedať priamo do tváre. Zoči-voči citlivým mladým ľuďom musí človek zvažovať, čo má šancu padnúť na ako-tak úrodnú pôdu a čo už bude kontraproduktívne. A aj vtedy, keď ich chce vyrušiť a k niečomu vyprovokovať, musí vážiť slová. Papier toho znesie viac.

milí absolventi

Woody Allen začal svoj slávny Príhovor k absolventom týmito slovami: „Viac než kedykoľvek v doterajšom priebehu dejín stojí dnes ľudstvo na križovatke. Jedna cesta vedie k zúfalstvu a naprostej beznádeji. Druhá k úplnému vyhynutiu. Modlime sa, aby sme boli dostatočne múdri a vybrali si správne.“

Allenov pesimizmus je, samozrejme, prehnaný. Bol prehnaný už pred takmer polstoročím, keď svoj Príhovor písal, a rovnako prehnaný je dnes. Budúcnosť ľudstva, a v jeho rámci budúcnosť absolventov vysokých škôl, v skutočnosti nie je nijako pochmúrna. Je však menej žiarivá, než by človek povedal na základe väčšiny podobných príhovorov.