postupne sa ustúpilo od predstavy, že minulosť dokážeme opísať tak, „ako to vlastne bolo“ (výrok Leopolda von Rankeho). Dnes mnohí historici a historičky pracujú s vedomím, že každá interpretácia minulosti je do istej miery ovplyvnená dobou, v ktorej vzniká. Aj preto sa už „prepisovanie dejín“ nevníma výlučne negatívne, ale skôr ako prirodzená súčasť vývoja poznania. 

Značnou zmenou prešlo aj skúmanie a prístup k teóriám nacionalizmu, teda spôsob, akým sa nazerá na vznik a formovanie národov. Staršie prístupy často chápali národy ako prirodzené a dlhodobo existujúce spoločenstvá, súčasná historiografia sa skôr zameriava na otázky, ako a prečo sa národy formovali. Viacero indícií naznačuje, že národy nie sú samozrejmosťou, ale výsledkom historických procesov, rozhodnutí a neraz predstáv konkrétnych ľudí.

ako vlastne chápať národy

Slovenská historiografia nezaostáva za trendmi v európskej historiografii, ale mnohé novšie pohľady na formovanie národov sa do slovenského verejného priestoru dostávajú veľmi obmedzene a ešte menej prenikajú do školských učebníc. V bežnom diskurze stále prevažuje predstava, že Slováci existujú ako viac-menej kontinuálne spoločenstvo do dávnej minulosti, definované jazykom, kultúrou a územím. 

Takéto chápanie dobre ilustruje aj bežne dostupná definícia národa, napríklad na slovenskej verzii Wikipédie. Uvedená definícia je pritom veľmi blízka tej, ktorú sformuloval začiatkom 20. storočia Josif V. Stalin. Podľa nej je národ stabilné spoločenstvo ľudí spojené jazykom, územím či kultúrou, pričom iba prítomnosť všetkých znakov definuje národ. Žiaľ, táto definícia, ktorá vznikla v kontexte rozvoja nacionalizmu na začiatku 20. storočia, dlho ovplyvňovala a občas stále pôsobí na vnímanie termínu národ.

Moderné prístupy však ukazujú, že realita je oveľa zložitejšia. Ako upozorňuje český historik Jakub Rákosník, ani jazyk, ani územie nie je jednoznačnou podmienkou existencie národa, pripomína Švajčiarov, o ktorých nepochybuje, že sú národom, ale neexistuje jediný jazyk, ktorým by hovorili všetci Švajčiari. Naopak existujú spoločenstvá ako Rómovia so svojou silnou identitou, ale nemajú vlastné územie.