keď som s Petrom Zajacom pripravoval rozhovory pre knihu Pokušenia Dominika Tatarku, neraz sa stalo, že odbehol od nejakej témy, aby sa potom mohol – oblúkom – vrátiť k tomu, čo pokladal za podstatné. Nebola to finta ani únik pred odpoveďou, ale prezieravý odhad, že za jednou témou sa zračí desať ďalších.

prvý oblúk: kruh

Poetika oblúku nie je u Petra Zajaca len vecou reči, ale celého spôsobu myslenia. Nejde tu o rímske víťazné či gotické lomené oblúky, ale o opísanie kruhu, o drámu vychádzania a návratu, ako by to nazvali starí novoplatonici. Myslenie sa vydá z bodu A na zaoblenú, neistú dráhu plnú nástrah i prekvapení, aby sa napokon, už poučené cestovateľskými skúsenosťami, vrátilo späť, presne tam, odkiaľ vyšlo. No počiatočný bod je už trochu iný, pretože je interpretovaný prejdenou cestou.

Keď Peter Zajac sleduje nejaké literárne dielo, robí presne tento úkon: aby porozumel jednému textu, potrebuje porozumieť celej kultúre, ktorá ho obklopuje. Nielen tej, ktorá dielo zrodila, ale aj tej, v ktorej sa dielo uchytilo alebo ktorú nejako ovplyvnilo a tvarovalo. Kultúrne premeny sa nikdy nedejú nárazovo a v jedinom okamihu, ale odohrávajú sa vo sfére latencie, skryto a disipatívne. Dobre to vidieť na jednom z Petrových posledných súborov textov: Sondy do slovenskej prózy. Aj tu sa oblúkom – tentoraz reflexným – vracia k svojim starším prácam a posledná veta knihy tu hovorí za všetko: „Dnešná próza je časom budúcej pamäti. To je perspektíva sond ako svedectva.“ A čo iné je budúca pamäť, ak nie spôsob vychádzania z prítomnosti k minulému a opätovného návratu?

druhý oblúk: chvenie

V polovici dvadsiateho storočia Vladimír Holan len sotva tušil, že jeden jeho verš vyznačí údel človeka v nasledujúcom období. Báseň s lapidárnym názvom Je začal slovami: „Je takový osud, že co je v něm bez chvění, není pevné.“

„Lekcie zo slobody sú čoraz ťažšie, zvlášť ak vidiny idealizácií olupujú myseľ o kultúrnu pamäť. Na túto pamäť Peter Zajac opakovane poukazuje.“

Poetika chvenia sa stala Zajacovým explanačným modelom. A nie je to náhoda (inak, tento slovný zvrat má Peter naozaj v obľube), že sa tematika chvenia stala kľúčovou charakteristikou súčasného človeka. Kým ešte u Kierkegaarda malo chvenie význam trasenia sa pred Tajomstvom, v dvadsiatom storočí sa stalo skôr opisom vitality oproti skostnateným systémom a nehybným štruktúram. Proti mŕtvolnej „pevnosti“ tu stojí organické chvenie života. Peter Zajac vytušil tento paradigmatický motív nielen v slovenskej literatúre, ale aj celospoločensky ako formovanie moderného, sebavedomého Slovenska. Sebavedomie sa totiž získava len cez neistoty a hľadania: nie cez bombastické prázdne reči, ale cez vyslovujúce sa ticho.