keby sme na stôl položili balíček spoločných hodnôt, ktoré napriek ostrým rozdielom spájajú názorové prúdy konzervativizmu a liberalizmu (alebo užšie, progresivizmu), rýchlo by sme zistili, že máme do činenia síce s rovnakými výrazmi, no odlišnými pojmami. Stačí na to malý test. Menujte so mnou: ľudské práva, demokracia, sloboda, dôstojnosť… Rýchlo by sme postrehli, že každá skupina má pod týmito spoločnými výrazmi na mysli niečo celkom, niekedy až radikálne odlišné. Ako sa dá potom viesť dialóg, polemika, úctivá hádka, keď tento vidí draka tam, kde druhý zazrel iba vetrom zmietaný strom? Ako viesť vyrovnaný argumentačný spor, keď z druhého takmer zákonite vyrábame len zosmiešneného slameného panáka, aby sa naň čo najrýchlejšie a najľahšie zniesli údery tej časti verejnosti, ktorá stojí na našej strane? Stojíme tak zrejme pred najzásadnejšími otázkami 21. storočia – a takisto Slovenska.

ťažké otázky, priľahké odpovede

Množenie otázok síce objasňuje, no veľmi často nerieši problém. Odpovede sú však na tom rovnako. Môžeme reagovať napríklad takto: jedna i druhá strana by si mohla uvedomiť, že sa obe stali obeťami autoritárskych a populistických politikov, ktorí v zmysle machiavelistickej zásady divide et impera (jej cieľom je znesváriť medzi sebou svojich protivníkov pre vlastný prospech) vítajú každú zámienku zasadiť klin medzi tých, o ktorých budú potom môcť bohorovne vyhlasovať, že sú zástancami extrémnych pozícií a že sú neschopní zmierlivosti a načúvania iným názorom. Lenže toto všetko môžete vedieť (teoreticky), a predsa sa nad to nedokážete povzniesť (prakticky). To preto, lebo nie sme len čisto racionálne, ale aj načisto emocionálne bytosti.

Mohli by sme odpovedať aj inak, hoci by to bolo vlastne to isté, iba vyslovené z inej perspektívy: zvážme, či je silnejšou hodnotou držať spolu aspoň naoko alebo nenechať sa rozbiť na črepiny. O to prvé sa ľudia usilujú v situáciách, keď im ide pragmaticky o vlastné zisky; toho druhého sú schopní len vtedy, keď osobne zažili výhody demokratickej spolupráce. A demokratická spolupráca nemá revolučnú rýchlosť manipulatívneho úderu po stole, lebo diskusia si vyžaduje pokoj a čas, ktorý neraz presahuje hranice života jednotlivcov. Sme ešte schopní neuvažovať o veciach len momentánne, len tak, že zmeny musia nastať buď hneď, alebo nikdy?