oboch spája aj tragikomický aspekt ich smrti. Hoci pre bežných obyvateľov Sovietskeho zväzu a Československa boli polobohovia, zomreli ako obyčajní smrteľníci. Jeden na mozgovú mŕtvicu, druhý na následky syfilisu a alkoholizmu.

sovietsky faraón

Josif Vissarionovič Stalin patrí medzi to malé množstvo historických postáv, ktoré nikomu netreba predstavovať. Spoločne s Adolfom Hitlerom a Mao Ce-tungom stojí na čele rebríčka diktátorov, ktorí sa môžu pýšiť tým, že počas svojej vlády zavraždili najväčší počet ľudí. Ich prvenstvo je zdieľané preto, lebo konečné vyčíslenie obetí je aj dnes nemožné, avšak pri všetkých troch pánoch by to číslo hravo prekročilo 10 miliónov. 

Stalin sa dostal k moci v Sovietskom zväze po smrti Vladimira Iľjiča Lenina, prvého lídra revolučného Ruska. Už v tom čase bol generálnym tajomníkom komunistickej strany a jeho pozícia bola natoľko silná, že mu v očiach spolustraníkov neublížil ani Leninov závet, v ktorom o Stalinovi povedal, že „je príliš hrubý“, a preto ho chcel odvolať. Nič to však platné nebolo, Lenin bol mŕtvy a generálny tajomník vo svojich rukách stále rýchlejšie zhromažďoval moc. Stalin bol schopný stratég a nemilosrdný protivník; už po niekoľkých rokoch dokázal vyšachovať z hry každého jedného svojho odporcu. Napokon získal absolútnu moc, ktorá ďaleko presahovala aj tú, akou disponovali cári. Ba čo viac, v očiach svojich spoluobčanov sa stal polobohom. Okolo Stalinovej osoby bol budovaný tzv. kult osobnosti, ktorý mal so socialistickými ideálmi rovnosti spoločné len veľmi málo a pripomínal skôr typ vlády egyptských faraónov.