v prezidentskom paláci bol včera ukrajinský prezident Zelenskyj a zo správ sme sa dozvedeli, že ste sa zhovárali, ako budeme spolupracovať na obnove Ukrajiny, na odmínovaní, na vojenskej pomoci Ukrajine. Ale v správach nebolo, o čom ste sa rozprávali medzi štyrmi očami. Bol aj rozhovor medzi štyrmi očami?

V prvom rade ďakujem za úžasné privítanie, veľmi si to vážim. Včera večer som mojej rodine spomenula, že keďže som ohlásila, že nebudem kandidovať, ktovie, či ľudia do tohto stanu prídu... takže naozaj ďakujem. A k tomu, čo si sa pýtal, Štefan, áno, samozrejme, mali sme priestor hovoriť medzi štyrmi očami, čo je z mnohých dôvodov dôležité. Je to vždy silné stretnutie s úžasným lídrom, ktorý vedie krajinu v nesmierne ťažkých časoch. My sa poznáme, lebo sme nastúpili do funkcií plus-mínus v rovnakom čase. Obaja sme nastúpili ako ľudia zvonku, nie z politického prostredia, obidvaja s právnickým vzdelaním, aj keď on sa právu aktívne nevenoval. Netušili sme vedy, aké úlohy nás budú čakať, ale on ich zvláda úžasne. Máme priateľský vzťah a vždy keď sa stretneme, prvé otázky znejú, ako sa majú naše deti, naši partneri, jeho manželka. Tento otvorený vzťah si veľmi vážim, pretože sa môžeme rozprávať nielen o pragmatických veciach, ktoré si spomenul, ale aj o ďaleko hlbších veciach.

Pre mňa je téma Ukrajiny – ako pre každého cítiaceho človeka – predovšetkým témou solidarity, súcitu a rešpektu k medzinárodnému právu. Aj teraz, keď sme prichádzali do Trenčína, ohlásili ďalšie obete nočného útoku, nevinných civilistov.

prezident Zelenskyj je v strašne ťažkej situácii. Jeho krajina je vo vojne a on vedie tú krajinu proti presile. Možno poviem hlúposť, ale on asi nemá právo to vzdať, akokoľvek by bol unavený a ľudsky zničený. Asi nie. Niektorí ľudia ale hovoria, že ani ty si nemala právo sa rozhodnúť nekandidovať, keďže Slovensko je v ťažkom stave. Asi vieme, ako dopadnú voľby, a demokraticky, slobodne a západne orientovaná osoba v úrade prezidenta bude strašne potrebná. Keď si sa rozhodovala, brala si aj toto do úvahy?

Samozrejme. O tom bola tá dilema. Preto bolo rozhodovanie ťažké a trvalo dlho, lebo vo vývoji štátu a v jeho dejinách sú situácie, keď sa rozhodovací priestor zúži na minimum. Napríklad počas vojny – vtedy nemáš ako líder na výber, krajinu musíš previesť cez vojnové obdobie. My vo vojne, chvalabohu, nie sme, ale sme v ťažkej situácii, to nepopieram. Niekoľko mesiacov som riešila dilemu – na jednej strane, kde ako krajina sme, kam smerujeme a akým rizikám čelíme. Na druhej strane išlo o moje schopnosti, spôsobilosti, silu a energiu, ktorú tej funkcii dokážem v ďalších šiestich rokoch, teda rok tohto mandátu a ďalších päť ďalšieho mandátu, ešte dať. Výsledok tohto môjho zhodnotenia je známy a rozumiem, že je ťažké pochopiť všetky dôvody. Napokon, otvorene o všetkých ani nehovorím, pretože sa týkajú aj mojich blízkych. Áno, tá dilema bola pre mňa nesmierne ťažká, pretože som človek verejnej služby.