verejne hovoríte o svojej skúsenosti s depresiou. Aké miesto zohrala vo vašom rozhodnutí stať sa komikom a hercom?

Odmalička som si rád robil srandu a to rozhodnutie prišlo skôr ako psychické problémy. Náročné situácie sú pre mňa zdrojom inšpirácie a všetko sú to vtipné veci, ak sa správne uchopia. Viem sa veľmi ľutovať a brať vážne, ale vďaka psychoterapii, čo je fantastická vec, sa v tomto zlepšujem. Asi šesť rokov som mal depresívne stavy, mal som v sebe stále smútok a mal som aj o dvadsaťpäť kíl viac než dnes. Po ôsmich mesiacoch terapie sa mi v hlave zrazu niečo zmenilo a začal som sa cítiť ako deviatak, ktorého prijali na strednú školu a má pred sebou celé leto. (smiech). 

ani to, že vás štyrikrát neprijali na VŠMU, vás neodradilo od rozhodnutia stať sa hercom a komikom. Je obdivuhodné, že ste to nevzdali. Verili ste napriek všetkým neúspechom, že humor je vašou profesionálnou životnou cestou? 

Veril som, že na to mám a videl som možnosti, ako sa posúvať, aj keď ma na VŠMU nikdy neprijali. No bez štúdia na konzervatóriu by som dnes asi nerobil to, čo robím. Behom gymnázia sme si s kamarátom uťahovali zo skutočnosti, že obaja máme veľmi radi pozornosť. Preberali sme techniky, ako na seba strhnúť čo najviac očí bez toho, aby bolo na prvý pohľad jasné, že to bol náš cieľ. Bol to pekný spôsob prijatia narcistickej stránky osobnosti. A s týmto v hlave som sa neskôr dostal k herectvu. Chápal som, že mi bude robiť dobre, keď budem stáť pred ľuďmi.