Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Analytička Giselle Donnelly: Mierové dividendy sme vyberali príliš skoro

.marína Gálisová .rozhovory .rozhovor

Bezpečnostná analytička Giselle Donnelly z The American Enterprise Institute sa venuje problematike vojnovej pripravenosti USA a ochote Ameriky angažovať sa vo svete. Nemá ilúzie ani o stave americkej armády, ani o politikoch, ale jej celkový pohľad na vojnu na Ukrajine je paradoxne nádejný.

Analytička Giselle Donnelly: Mierové dividendy sme vyberali príliš skoro PETER TURNLEY/CORBIS/VCG/GETTY IMAGES September 1991 Moskva, Sovietsky zväz: Demonštranti na Červenom námestí protestujú proti pokusu o štátny prevrat s transparentom zväz bez ,Zväzu‘ a Zväz silou nezachránite, republiky musia mať slobodu voľby krátko pred rozpadom ZSSR.

nedávno ste napísali, že USA si musí spomenúť, ako má konať skutočná globálna veľmoc a že Ukrajina je test, či si na to spomenie. Kedy USA zabudlo konať ako globálna veľmoc?

Povedala by som, že už koncom studenej vojny. Predovšetkým šlo o to, že kolaps sovietskeho impéria ľudia nepredvídali. Nikto sa nezamýšľal, ako bude vyzerať svet bez Sovietskeho zväzu. A aj počas studenej vojny sme viac-menej len reagovali na sovietske kroky. Takže namiesto toho, aby sme si pamätali, aké vnútorné impulzy držia Ameriku v role veľmoci a aké vnútorné impulzy držia pohromade naše spojenectvá, nechali sme sa definovať len tým, čo robili Rusi. Naša stratégia bola skôr reaktívna ako proaktívna. Keď zmizla sovietska hrozba, tá, ktorá našu stratégiu definovala, bol to úžasný moment a tak sme sa tešili – prirodzene. A presvedčilo nás to, že naša sila je taká veľká a naše princípy sú natoľko univerzálne aplikovateľné, že dejiny budú ďalej pokračovať priaznivým smerom.

toto presvedčenie trvá dodnes?

Trvá. Tieto postoje nevymizli, práve naopak. Prezident Obama bežne hovoril o tzv. oblúku histórie, ktorý smeruje k slobode, akoby to bol výsledok pôsobenia vonkajších síl alebo nejakého nezvratného dejinného pohybu, a nie výsledok konkrétneho konania Američanov a ich spojencov. Bol to taký deterministický pohľad na dejiny. A potom sme sa z tohto príjemného sna prebudili a zistili, že stále máme nepriateľov, že vo svete je dosť zla a agresií. To americké prebudenie prebehlo postupne, vo viacerých momentoch. Jedným z nich bol šok 11. septembra 2001, ktorého výsledkom bolo dvadsať rokov vojenského angažmánu na Strednom východe, angažmánu, ktorého už mala verejnosť ku koncu jednoducho plné zuby. Ďalším takým momentom bolo, keď sme museli uznať, že bohatstvo Číny nevyhnutne nepovedie k zmene čínskej politiky, že Peking je odhodlaný riešiť svoje historické nároky nielen voči USA, ale voči Západu a celému svetu, a v rámci toho podnikať dosť agresívne kroky. No a potom prišlo dianie na Ukrajine. Realita je pritom tá, ktorú vidia Ukrajinci – že vojna Ruska proti nim trvá už roky. Ale Američania majú tendenciu datovať ju len od tohto februára. Až teraz sa ozaj prebúdzame do tej hroznej reality.

ľudia a celé spoločnosti rady privierajú oči pred hrozbami, podvedome chcú, aby riziká zmizli...

Taký je inštinkt človeka. Kto by nebol radšej, keby mohol večne žiť v mieri, harmónii a prosperite? Je pravda, že posledné tri desaťročia priniesli mnoho pozitívneho, asi vám Východoeurópanom nemusím hovoriť o hodnote slobody a o tom, že je to lepšie ako žiť pod bábkovými vládami podriadenými Rusku. Sloboda sa obdivuhodne rozšírila, hoci teraz sa toto šírenie spomaľuje a niektoré krajiny sa jej vzdávajú – o to smutnejšie, že sú to často krajiny, ktoré boli spod ruskej kurately oslobodené. Ale celkovo to bolo mierové obdobie, čas prosperity, vojnu medzi veľmocami sme nemali od roku 1945 – sotva možno nájsť iné také obdobie v dejinách modernej Európy, nie to ešte vo Východnej Ázii, ktorá zažila ešte pozoruhodnejší nárast prosperity. To isté platí pre krajiny, ktoré sa ako spojenci USA stali geopoliticky súčasťou Západu – napríklad Japonsko, Južná Kórea, Taiwan. Prešli od paternalistických režimov k skutočnej demokracii a v mnohých oblastiach sa s našimi hodnotami stotožnili viac, než sa s nimi stotožňujeme my. Takže ak všetky tieto dobré veci chceme udržať, musíme o ne bojovať.

čo sa týka bojaschopnosti, tak Spojené štáty americké mali dlhodobo zavedený tzv. štandard dvoch vojen. Čo to znamená pre bojaschopnosť amerických síl? Ako to súvisí s dneškom?

Tento štandard vznikol už koncom 30. rokov a začiatkom 40. rokov 20. storočia. Vtedy, keď už bola pravdepodobnosť druhej svetovej vojny očividná, a krátko po jej vypuknutí.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite