ste spoluvlastník Ringieru. V poslednej dobe začali eskalovať útoky, predovšetkým tie od Igora Matoviča na adresu novinárov. Keď čítate tieto výroky o „idiotských novinároch“, aký z toho máte dojem?
Je to choroba premiérov. Človek, keď sa stane premiérom, dostane túto chorobu a začne nadávať na novinárov.
nepamätám si, že by Iveta Radičová nadávala na novinárov.
Bola tam veľmi krátko.
nepamätám si dokonca ani to, že by tento jazyk používal Peter Pellegrini.
To je pravda. Je to alarmujúci moment a myslím, že sa s tým stretávame čoraz častejšie a vo viacerých krajinách. Reprezentant štátu, keď nevie kam z konopy, tak jeho jediný spôsob, ako sa dokáže brániť, je zaútočiť na novinára, aby dal svojim voličom návod, ako sa zbaviť pocitu, že novinári zosadzujú ich idol z piedestálu dokonalosti. Je to bežná praktika, ktorú premiéri robia. Označia novinárov za tých, ktorí klamú, zavádzajú a tým pádom sa im nedá veriť. Odklonia diskusiu o probléme, ktorý novinári nastavili, k problému, že sa im nedá veriť a čokoľvek, čo hovoria, je nepodstatné. Rozdelia tábor na dve skupiny. Jedna, ktorá novinárom verí a druhá, ktorá verí premiérovi, a tak vytvoria súboj s opozíciou miesto toho, aby relevantne odpovedali na otázky novinárov. Bohužiaľ je to svetový a dlhodobejší trend.
určite s tým mal problém Andrej Babiš, ale aj Miloš Zeman, Viktor Orbán a bratia Kaczynskí.
Aj premiéri západných demokratických krajín. Keď nevedia kam z konopy, tak prechádzajú k univerzálnemu nástroju, že nespochybňujú to, čo novinár píše, ale spochybnia samotného novinára. Stal sa z toho všeobecne uznávaný spôsob komunikácie s novinármi.
Preto, ak sa vrátim späť, tak otázkou nie je, čo na to povedal, ako sa správal a ako sa vyvinul vzťah k novinárom zo strany Igora Matoviča alebo v minulosti pri predchádzajúcich premiéroch, ale skôr to, dokedy to politikom budú ľudia tolerovať. Kým budú voliči tolerovať politikom to, že miesto toho, aby odpovedali na novinárske otázky, na novinárov zaútočia, tak dovtedy sa to bude diať. A bude to úspešná a použiteľná taktika.
pomerne známi ľudia, napríklad Cynická obluda, ohlasujú, že odchádzajú zo Slovenska, lebo už nevidia žiadnu nádej na zmenu. Obrovská nádej, ktorá tu bola v roku 2020, zmizla veľmi rýchlo. Ako vnímate spoločenskú atmosféru vy?
Ja sám rozmýšľam, ako sa k tomu postaviť. Najjednoduchšie je zlomiť nad Slovenskom palicu a odísť. Najlepšie sa odchádza ľuďom bez hypotéky, mladým ľuďom, ktorým môže byť jedno, či začnú hypotéku platiť na Slovensku, alebo v inej krajine. Veľmi ťažko sa odchádza starším ľuďom alebo ľuďom, ktorí sú zabývaní. Starší ľudia nedostanú dôchodok v inej krajine. To je téma, ktorú som si uvedomil až vďaka Ukrajincom. Keď sme chceli s niektorými urobiť rozhovor v rámci príbehov, tak hovorili, že nechcú byť na videu, lebo nech to dopadne tak či onak, oni sa na Ukrajinu budú musieť vrátiť, lebo nikde inde nebudú mať dôchodok ako na Ukrajine. Bez ohľadu na to, ako to na Ukrajine dopadne, ich jediná možnosť je vrátiť sa, lebo tam je ich jediný životný príjem a jediná životná úspora vo forme zariadeného bývania.
Jedna vec je teda to, čo cítim, druhá, čo by som chcel cítiť. Chcel by som cítiť, že krajina má nádej. Nádej, ktorú sme ešte pred dvoma rokmi všetci cítili, bola pre mňa zmarená hneď, ako som videl volebný výsledok. Snažil som sa dúfať, no v princípe je výsledkom väčšia frustrácia spoločnosti. Na oboch stranách. Aj tí, ktorí fandili bývalej vláde, sú reálne viac frustrovaní, lebo ekonomický vývoj po období covidu, samotný covid a všetky opatrenia boli frustrujúce pre každého, či ste s peniazmi alebo bez peňazí. Do toho príde útok na Ukrajinu, ktorý prináša opäť dva tábory. Jeden je rozpoltenosť slovenskej spoločnosti, kde časť ľudí fandí Rusom, druhá dúfa, že Ukrajina sa ubráni. To je jeden rozmer.
je to veľmi dôležitý rozmer, lebo v princípe to nie je až natoľko komplikované, dokonca mám dojem, že to je až rozprávkovo jednoduché - dobro bojuje so zlom. Vidieť pri tomto konflikte čokoľvek iné, je cynické, no deje sa to. Ako sa nám to stalo?
Je to veľmi jednoduché. Veľká časť Slovenska sa rada postaví na stranu agresora. Vysvetlí si to tým, že je lepšie byť na strane agresora, lebo potom majú bezpečnejší život. Ani neviem, kde sa to historicky začalo. Najlepšie to vystihuje Slovenský štát. Dodnes existujú ľudia, ktorí naňho s láskou spomínajú. Síce sme časť občanov zabili, ale aspoň si starí rodičia dokázali rozdeliť ich majetok a mali tu mier. Potom sa stalo to isté počas komunizmu. Tieto nápady, teda vyhnať a zabiť elitu a rozdeliť si jej majetok, na území našej krajiny prichádzajú pravidelne. Z toho mi vyplýva, že to isté by sa tu mohlo zopakovať „vďaka“ Rusom.
rusko to veľmi otvorene deklaruje. Rusi hovoria, že Ukrajinou sa to nekončí. Je to súčasť oficiálnej rétoriky.
Otázka je, prečo je na tom Slovensko tak. Máme tu pravidelnú ochotu a schopnosť sa spojiť s agresorom, keď to nejakej časti spoločnosti prinesie benefity, či už to bola druhá svetová vojna alebo komunistické znárodnenie. My, Slováci, sme nezažili to, čo je byť veľkým národom. Národom, ktorý je schopný sa ubrániť.
ktorý sa ani nezvykne brániť, nie že ubrániť.
Ja hovorím, že sa nesnažili ubrániť. Dokonca si pamätám v rámci hodín dejepisu a slovenčiny, že nám slovenčinárka na základnej škole, volička SNS, vysvetľovala, že Slováci sú mierumilovný národ. Vždy, keď prišli agresori, tak sme sa niekde schovali, počkali sme, kým si oni niečo vyriešili a potom sme sa ukázali. Takto sme si tu ako národ žili. Na čom je postavená naša národná hrdosť? Čo je jej pilier? Teda okrem toho, že sa tu schovávame pod Tatrami.
o to, že sú tu Tatry, sme sa nijako nezaslúžili.
Ja si myslím, že by sme ako národ mali byť na niečo hrdí. Keď sa opýtate ľudí, na čo sú hrdí, tak by ma zaujímala štatistická vzorka, na čo sú hrdí. Najviac sú väčšinou hrdí tí, ktorí sa oháňajú slovenskými symbolmi, sú to väčšinou tí ľudia, ktorí nemajú problém, keď prídu Nemci, aby s nimi kolaborovali. Keď ich vyženú Rusi, tak sú najväčší kamoši s nimi. Tie isté osoby.
Z môjho pohľadu nám Európska Únia umožnila byť súčasťou väčšieho spoločenstva, ktoré už je zrazu schopné sa brániť a ubrániť. V európskom spoločenstve sme si mohli budovať pocit európskej hrdosti. Byť súčasťou spoločenstva, ktoré má úžasnú históriu a tradície, že sme kolíska vzdelania, rôznych vied a demokracie na čo sme mohli byť hrdí. V rámci európskeho priestoru sme mohli ukotviť tieto hodnoty, ale aj tak tridsať rokov demokracie alebo dvadsať rokov od pádu Vladimíra Mečiara, nám nestačilo na niečo takéto. Zase sme ochotní nechať sa skorumpovať za sociálne balíčky a výhody.
prijal sa najväčší sociálny balíček v histórii za 1,2 miliardy eur v skrátenom legislatívnom konaní. Chcem sa vás, človeka, ktorý patrí medzi najbohatších ľudí na Slovensku, opýtať, ako vnímate to, že vám a vašim deťom budú chodiť zvýšené sociálne dávky? Nie je to úplne zbytočné?
(veľmi dlhé ticho a hlava v rukách). Prestávam rozumieť mnohým veciam v tejto krajine. Pomoc mala byť určite selektívna, pre tých čo ju potrebujú. Ficovi sme vyčítali volebnú korupciu, tento sociálny je identickou korupciou.
za 200 alebo 300 miliónov korumpoval Fico, súčasná vláda korumpuje za 1,2 miliardy ročne.
Áno a oni teraz urobia toto. Čo je ten pevný bod v slovenskej politike, čo sú tie línie, cez ktoré sa nebude chodiť? Nakoniec zobrali tých 500 miliónov obciam?
jasné.
Chodíte po mestách a obciach, vidíte ako sú rozbité chodníky a cesty, vy potrebujete SUV, aby ste prešli po meste, lebo lesná cestička je vhodnejšia pre auto s nižším podvozkom ako mestské cesty. Pozrite sa na mestské rozpočty, kde zabezpečujú milión rôznych úloh. Tretina rozpočtu ide do škôl a škôlok, aby v nich boli učitelia. Je tu mestská hromadná doprava. Mestá sú obrovské kolosy a oni im zoberú 500 miliónov. Na Žilinu to je osem alebo deväť miliónov.
richard Rybníček hovoril, že jemu budú chýbať dva až tri milióny na budúci rok, tak Žilina môže byť päť alebo šesť.
Neviem, ako sa presne rozdeľujú. Keď je to 500 miliónov pre 5,4 milióna obyvateľov, tak je to deväťdesiatdva eur na obyvateľa krát osemdesiattisíc, tak je to pre Žilinu 7,4 milióna. To rátam len cez obyvateľa. Zrazu Žiline zoberú desať percent rozpočtu. Správanie vlády je hrozné, správajú sa ako centrálni plánovači za komunizmu. Niekto príde a zoberie mestám desať percent rozpočtu, v čase, keď...
je inflácia dvanásť percent.
Tú infláciu doženú mzdy. Každému, kto podniká, zamestnáva ľudí, je jasné, že pokiaľ chce, aby jeho firma fungovala, tak ľudia musia mať svoj osobný komfort a život zabezpečený. Ten balíček za 1,2 miliardy eur je neskutočný populizmus. Zoberú to ľuďom z jedného vačku a povedia, aby si to vyriešili. Ako si to majú vyriešiť samosprávy?
zdvihnú platby za škôlku, dajú menej na domovy sociálnych služieb, čím vytvoria dodatočné problémy pre rodiny, ktoré potrebujú pomoc so starostlivosťou o seniorov.
Mestá naozaj dostávajú zabrať, či už fandím tomuto alebo onomu primátorovi. Keď zoberú mestám peniaze, odkiaľ ich mestá zoberú? Primárne z investícií do rozvoja a údržby drahých ciest, lebo učiteľov musia platiť. Nevypnú trolejbusy ani autobusy. Toto všetko budú musieť platiť. Mestá to nakoniec schytajú v tom, že v nich klesne kvalita života, lebo cesty a chodníky budú rozbité a tak ďalej. Výsledkom bude frustrácia ľudí. Študenti, tých dvadsať percent detí, ktorí študujú na zahraničných vysokých školách, prídu z Česka, normálne prekročíte hranicu a s geometrickou presnosťou od hranice máte slovenský tankodrom a za ním celistvú českú cestnú vozovku. Keď toto ľudia vidia a potom prídu do Brna či Prahy, kde to funguje, potom sa vrátia do Žiliny - štvrtého najväčšieho mesta na Slovensku- a všetko je tu rozbité. Mestá dlhodobo nemajú peniaze na rozvoj. V momente, keď im trošku narastú príjmy, tak im prihodia novú kompetenciu – obedy zadarmo, hocičo. Tým pádom sú mestá nonstop zničené. Čo je ten dôvod, aby sa študent z Brna, vrátil späť do Žiliny, Trenčína, Košíc?
v drvivej väčšine je jediným dôvodom to, že rodičia začnú mať zdravotné problémy.
Áno. Tým pádom sa dostávame k ďalšej desivej téme Slovenska - zdravotníctvo. Klobúk dole pred ľuďmi, ktorí v tomto odvetví pracujú. My staviame kancelárske budovy. Keď chcem mať vo firme dobrých ľudí, musím im dať dobrý priestor na prácu. V práci a v posteli trávi človek majoritu svojho života. Prvé, kde šetríme je matrac a druhé pracovné podmienky v štáte. My staviame moderné kancelárie a vysvetľujeme to aj klientom. Oni sami vidia, že keď dajú zamestnancom dobrý priestor, tak, keď zamestnanec rozmýšľa nad inou prácou kvôli mzde a príde na pohovor z áčkovej voňavej, krásnej kancelárie do polorozpadnutého rodinného domu, tak sa zamyslí, že asi zostane v tej stabilnejšej, silnejšej firme, ktorá má kvalitné priestory. Čo dávame lekárom? Lekári, ktorí tu zostávajú, dostávajú menej peňazí ako v zahraničí, a sú v horších pracovných podmienkach.
vo februári eskaloval vojenský konflikt na Ukrajine. To, čo ma veľmi milo prekvapilo na Slovensku, bola obrovská vlna solidarity. Vnímali ste to podobne? Prekvapilo vás to tým, že ste boli toho súčasťou?
.Ihneď od začiatku sme začali pomáhať utečencom a vlna solidarity ma teda neprekvapila Všetci sme robili a nebol čas sa zastaviť. Prekvapilo ma, keď sme začali pripravovať kemp, že sa pridali ľudia z ďalších firiem. Čakal som, že z toho môžu byť nejaké problémy v budovách, ktoré prevádzkujeme, ale nakoniec neboli žiadne väčšie komplikácie. Prekvapilo ma, že ľudia boli zrazu ochotní sa zapájať. V druhý týždeň sme začali robiť zbierky. Tešila ma, že sa ľudia zapájali, nosili veci do zbierok. V ten deň, keď sme začali zbierať veci k nám, tak som povedal: neodmietnite nič, zoberte čokoľvek, čo ľudia donesú. Vezmite to, aj keby sme to teraz nepotrebovali a dajte to do skladu, lebo o mesiac alebo dva nám už nikto nič nedonesie.
potvrdilo sa to?
Potvrdilo sa to. Bolo to, akoby ste to uťali. Bolo to v momente, keď oznámili, že Vladimir Putin sa pre tentokrát veľkodušne vzdáva Kyjeva a zameria sa na juh Ukrajiny. Akoby vtedy zavládol pocit, že vojna sa skončila.. V ten deň sa to uťalo. V dňoch po tom rozhodnutí klesla pomoc o deväťdesiat percent. Na druhú stranu v tom čase prestali chodiť aj Ukrajinci. Klesol aj počet príchodov. Keď sme cielene začali zbierať veci do zbierky, uvedomoval som si, že o mesiac alebo dva tento výbuch altruizmu ustane. Dôvod, prečo som si to uvedomoval je, že ja osobne zažívam túto, z môjho pohľadu krízovú situáciu, teda vojnu prvýkrát, ale krízovú situáciu zažívame tretíkrát po sebe. Dva roky sme žili Jánom a Martinou, dva roky sme žili covidom a teraz ktovie ako dlho budeme žiť s vojnou. Vždy tam bol úvodný šok, obrovská miera solidarity, potom prišli protitémy a tá téma, ktorou sa to bude rozbíjať. Pri Jánovi a Martine to bol Soros, pri covide Bill Gates a v tejto trojke je univerzálny nepriateľ zase Amerika a NATO.
ako vnímate podoby európskeho a slovenského antiamerikanizmu a antinato? Ako si to vysvetľujete? Spojené štáty sú krajina, ktorá nám notoricky zachraňuje krk. V prvej, druhej aj tretej svetovej vojne, robí svetového policajta a aj teraz v princípe celú vojenskú pomoc platia Spojené štáty, deväťdesiat percent alebo viac.
Myslím, že sa treba pozrieť na slovenskú spoločnosť a zase ju rozdeliť do dvoch skupín. Vo všetkých krízach sa tieto dve skupiny jednoznačne vyhraňujú. Protiamerická skupina, ktorá za zavraždením Jána a Martiny vidí cudzie veľmoci, za covidom vidí cudzie veľmoci, za útokom Ruska vidí sebaobranu Putina, je to stále takmer tá istá skupina. V princípe je to skupina, ktorá je dlhodobo frustrovaná zo svojej sociálno-ekonomickej situácie, v ktorej ich utvrdzujú politici. Politici zbožňujú, keď ich majú uväznených v pocite, že sa majú zle. Ten pocit ich dovádza k potrebe dostať sa zo situácie prostredníctvom radikálnych politikov, ktorí ich majú vyslobodiť. Jeden z tých radikálnych politikov, ktorý ich má vyslobodiť, je pre nich aj Putin. Keď sa na to pozriete úplne inak, tak prečo sa my, Slovensko, porovnávame s piatimi percentami najbohatších krajín sveta a nikdy sa nepozrieme trochu na východ, ako by sme sa boli mali, keby sme nevstúpili do Európskej únie? Ako by sme sa boli mali, keby priemerný občan žil ako priemerný občan čerstvo vstúpených krajín?
mohli sme by sme byť na úrovni Bieloruska.
Bulharsko, ktoré je na tom ekonomicky stále horšie, lebo vstúpilo do Únie neskôr. Moldavsko, Rusko, Bielorusko, Ukrajina. My sa oproti týmto krajinám máme významne ekonomicky lepšie. Máme sa lepšie oproti krajinám, ktoré zostali mimo Európskej únie aj niektorým tým, ktoré sa pridali neskôr. Prečo sa priemerný bežný občan alebo dôchodca nepozrie, ako vyzerajú dôchodky tam – mimo EÚ?
tí ľudia, ktorí hovoria, ako sa máme zle, prichádzajú na drahých autách, majú zrekonštruované domy, majú sa neporovnateľne lepšie ako sa mali pred desiatimi rokmi.
To je to, čo im chcú politici ukazovať. Prečo máme stále pocit, že niekam prídeme a bez práce budeme zarábať ako Nemci, ktorí si to budovali od druhej svetovej vojny?
prečo máme tento pocit?
Lebo politici nás kŕmia pocitom, že bez toho, aby sme sa o niečo snažili, aby sme sa o niečo zaslúžili, nám zabezpečia blahobyt. My čakáme, že politici nám odovzdajú 1,2 miliardy eur a budeme sa mať lepšie. Áno, politici musia niečo urobiť, ale my sa nemôžeme nonstop odovzdávať politikom do rúk, aby spravili niečo, aby sme sa mali lepšie. V súčasnosti žijú dôchodcovia z takých úbohých dôchodkov, lebo nonstop sa tu odovzdávame politikom, aby nám oni zabezpečili našu lepšiu budúcnosť. Nezmení sa to do momentu, kým budeme mať pocit, že niekto iný sa o nás postará. V žiadnej krajine, ktorá sa má dobre, ľudia nečakajú, že sa o nich niekto postará.
naše videnie sveta je niečo ako povedala barónka Thatcherová. Povedala, že chce urobiť z tejto krajiny krajinu, kde ľudia pracujú na to, aby sa mali dobre a nespoliehajú sa na politikov.
V princípe to takto je.
keď ste videli, čo sa deje na Ukrajine. Čo ste si povedali? Že ja, Milan Dubec, musím niečo urobiť, nie štát, samospráva, že to idem urobiť ja, lebo to tak cítim?
Keď sa to stalo, tak v prvom rade sme si s kolegami povedali, že musíme niečo urobiť. Čakať, že štát urobí niečo za vás, to je ten moment, keď všetci čakajú, že sa niekto postaví a začne niečo robiť. Vy, keď chcete, aby sa udiala zmena, musíte byť kladivom tej zmeny. Každý jeden človek v krajine musí byť strojcom zmeny a iba vtedy krajina alebo spoločnosť zmenu uskutoční. Keď som videl, čo sa deje a z môjho pohľadu som videl obrovskú nespravodlivosť, kde národ, ktorý chcel povedať, kam chce smerovať, tak prišiel iný národ a zaútočil naňho. Povedal som si, že musím niečo urobiť, lebo inak by som sa zbláznil. Pozerať sa na to, že vo vedľajšej krajine sa bojuje a vy s tým nedokážete nič urobiť? Jediná možnosť bola pomôcť prichádzajúcim utečencom. S tým sme začali, keď sme ešte nevedeli, že budú utečenci. Hneď na druhý deň sme si povedali: poďme pomôcť tým ľuďom, ktorí u nás pracujú a majú na Ukrajine rodiny. Poďme im pomôcť, nech si sem privedú svoje rodiny.
vy ste už mali zamestnancov z Ukrajiny?
Áno, v Reinoo máme dvoch kolegov v projektovom tíme a na stavbách robilo veľa železiarov z Ukrajiny. Ponuka bola: povedzte ľuďom, ktorí u nás robia vrátane železiarov, nech sem privezú svoje rodiny, ženy s deťmi, rodičov, nech sú v bezpečí. Začali sme pre nich pripravovať priestor. Potom sme zistili, že vieme pripraviť oveľa väčší priestor ako len pre nich.
priestory ste už mali k dispozícii?
V decembri minulého roku sme kúpili budovu, kde bolo štyridsať alebo päťdesiat percent voľných priestorov. Je to administratívna budova s ôsmimi podlažiami a rozlohou tisícsto štvorcových metrov na podlaží. Bol tam obrovský open space. Povedali sme si, že tam vytvoríme kemp, kde budú postele a ľudia sa budú vedieť zložiť a uvidíme čo ďalej. Vtedy sme nemali predstavu, či to bude krátkodobé, alebo dlhodobé. Nevedeli sme do čoho ideme. Keď sme to spustili, tak na konci dňa začali prichádzať ľudia z ukrajinských hraníc. My sme ich začali volať do Žiliny, lebo veľa z tých ľudí nemalo ani predstavu o tom, kam utekajú. Kto zo Slovákov vedel, že na Ukrajine existuje Charkov, čo je obrovské dvojmiliónové mesto? Teraz si predstavte osemdesiattisícovú Žilinu. Kto z Ukrajincov by ju mal vôbec poznať? Keď sa ľudí na hraniciach pýtali, kam chcú ísť, tak povedali, že do Berlína či Prahy. My sme neskôr poskytovali aj dopravu z hraníc. Začali s tým dobrovoľní záchranári, ktorí k nám začali voziť ľudí z hraníc, aby tam neuviazli. Začali ich voziť do Žiliny, k nám. Hosťom z Ukrajiny sme vysvetľovali, že môžu zostať aj na Slovensku. Ľudia začali prichádzať aj vlakmi. Takto postupne cez kemp prešlo dvetisícsto ľudí. Z nich šesťsto alebo sedemsto následne odišlo do Nemecka, Česka a tak ďalej. Niektorí zostali len na noc, dali sa do kopy a na druhý deň pokračovali ďalej. Zároveň tisícštyristo ľudí v Žiline a okolí vďaka kempu zostalo. Nejakých sme umiestnili do bytov, do župných zariadení, nejakých sme umiestnili do zariadení rôznych firiem, ktoré nám ich dali k dispozícii. Dnes je v kempe posledných sto ľudí. A postupne sa vyprázdňuje. Staráme sa aj o nekempové zariadenia či ubytovne. Čiže aj tým pomáhame. Kemp pomaly vyprázdnime alebo klesne na relatívne nízke počty.
možno desiatky?
Áno, kedysi sme mali v tom vrchole tristo ľudí naraz.
dalo sa to zvládnuť?
Zvládali sme to. Samozrejme, že inak sme to zvládali druhý mesiac prevádzky, inak v druhý týždeň prevádzky. Strašne veľa vecí sme sa učili za pochodu. Na začiatku sme nič nevedeli, bola obrovská vôľa pomáhať, prichádzalo veľa ľudí, veľa ľudí odchádzalo, ubytovali sme ich ďalej v rôznych ubytovacích zariadeniach. Všetko sa dialo na jednom mieste. Poskytovali sme im tam ubytovanie, stravu, výdaj humanitárnej pomoci, informácie, pomáhali sme im registrovať sa na úradoch, riešili sme, či a ako tu môžu študovať. Bolo to ako na prehustenej vlakovej stanici.
dobrovoľníci prichádzali z rôznych sfér alebo to boli vaši ľudia? Ktokoľvek, kto sa chcel zapojiť?
Boli štyri kategórie. Prvá boli naši kolegovia z Reinoo. Druhú kategóriu tvorili ľudia z iných firiem. Tretia skupina boli ľudia, ktorí sa individuálne prihlásili. Štvrtá špeciálna kategória boli študenti zo Žilinskej univerzity, ktorí sú z Ukrajiny a už nejaké obdobie na univerzite študujú. Pomáhali nám najmä v noci a popri tom študovali. Bola to obrovská pomoc, lebo deväťdesiatpäť percent prichádzajúcich Ukrajincov nevedelo po anglicky. Bez ich pomoci by sme sa nedokázali pohnúť. To, že študenti robili aj v noci bolo dobré, lebo väčšina príchodov sa diala v noci medzi druhou a šiestou. Neviem prečo, ale deväťdesiat percent ľudí k nám prišlo v noci. Aj prvá skupina študentov z afrických krajín z Charkova, ktorých k nám doviezli, prišli o druhej alebo o tretej v noci. V noci sme im urobili covid test, zaevidovali a rozmiestnili na lôžka. Vezmite si, že vám prišlo stoštyridsať ľudí za noc a máte tristo lôžok. Potrebujete vedieť, ktoré lôžka sú voľné, ktoré nie. Tetris, ktorý tam hráte, hráte v noci, potichu, lebo zvyšok ľudí spí. Cez deň sme ľudí roztrieďovali, kto chce zostať v Žiline a začali sme im hľadať ubytovanie.
celé ste to robili na vlastný účet alebo neskôr prišla súčinnosť samosprávy alebo štátu?
V neskoršom čase prišla súčinnosť samosprávy a štátu. Dokonca sa nám podarilo získať aj refundáciu nákladov. To, čo sme financovali zo zbierok a z vlastných zdrojov, tak nejakú časť nám štát preplatil s tým, že zbierky boli myslené na tento účel, tak peniaze, ktoré prišli od štátu, sme použili alebo používame naspäť do ukrajinskej komunity. Teraz cez to primárne financujeme jazykové kurzy slovenčiny pre Ukrajincov.
zabezpečili ste lektorov, tútorov?
Áno. Myslím, že máme štyristopäťdesiat Ukrajincov na intenzívnych kurzoch slovenčiny. Dve hodiny päť dní v týždni. Chceme pokračovať ďalej, kým nevyčerpáme všetky prostriedky, ktoré sa nám podarilo naakumulovať. Cieľom je naučiť ich po slovensky, lebo veľa zo žien, ktoré prichádzajú, sú veľmi vzdelané a skúsené a je škoda, aby pracovali na nízko kvalifikovaných pracovných miestach, keď dokážu zaplniť tie kvalifikovanejšie. Keď chcete, aby niekto robil čašníčku, tak musí vedieť po slovensky. Predvčerom som dostal otázku od kamaráta, ktorý sa ma pýtal, či mu nedokážem zohnať šesť ľudí na prácu do hotela, lebo on ich nedokáže nájsť a inak bude musieť hotel zavrieť, lebo nemá ľudí. Ukrajinci prišli v tejto dobe a podľa mňa by bola škoda nevyužiť tú príležitosť, ktorú nám priniesli.
čiže je to príležitosť, ktorú by bolo trestuhodné premrhať?
Otázka je, či sme ju už nepremrhali. Cez nás prešlo dvestopäťdesiattisíc ľudí alebo dokonca tristotisíc. Niekde som videl, koľko stojí vychovať daňového poplatníka od bábätka.
približne 50-70 000 eur.
Zdá sa mi, že až sedemdesiattisíc eur. Keby sme chceli mať na Slovensku o tristotisíc ľudí viac, tak by štát musel vynaložiť v nákladoch na to sedemnásť a pol miliardy eur. My sme sa hádali, či dáme na pomoc tristotisíc alebo tristo miliónov. Za tristo miliónov sme tu mohli mať ľudský kapitál v obrovskej hodnote, ktorý nám veľmi chýba. Okrem toho, že sme týchto ľudí nezadržali, tak možno dvadsať miliárd slovenského ľudského kapitálu nám tu odchádza a ďalších tridsať už dávno odišlo. Veľakrát šetríme na nesprávnych miestach.
a míňame na úplné zbytočnosti.
Keď si predstavíte, že by táto krajina bola vhodná na život pre mladých ľudí, čo by to malo znamenať? Keby sme mali z tejto krajiny krajinu, ktorá láka mladých ľudí zostať tu, tak radikálne zredukujeme objem problémov. Ktorí odchádzajú najčastejšie? Tí najlepší, najperspektívnejší.
vidíte svetielko na konci tunela alebo je to svetielko prichádzajúceho vlaku, ktorý nás úplne zničí?
Ja chcem byť optimista. Mám tu svoj dom. Tam, kde žijem, staviam nehnuteľnosti. V zásade stavať nehnuteľnosti na Slovensku je najväčší prejav toho, že to nedopadne zle. Je to najväčšia miera viery v to, že to dopadne dobre. Na druhej strane, aby to mohlo dopadnúť dobre, treba s tým niečo urobiť. Snažiť sa pokúšať zmeniť spoločnosť k lepšiemu.
nedošli vám už vaše možnosti? Poslednou možnosťou je, že by ste mohli byť primátorom Žiliny?
Nemyslím si, že je to cesta, ktorá by zásadne zahýbala Slovenskom. Keby som aj kandidoval a stal sa primátorom, tak predsa len možnosti, ktoré vám dáva štát po znížených daňových príjmoch, ktoré vyviedli tým balíčkom. sú minimálne. Skôr si myslím, že je väčšia šanca, aby mesto spolupracovalo s lokálnymi podnikateľmi, aj ja chcem byť jeden z nich, ktorí budú pomáhať mestu. Najlepšia cesta je kombinácia spolupráce verejného a súkromného sektora.
obrazne povedané PPP projekty v malom.
PPP projekty predpokladajú, že verejný sektor bude platiť za to, čo robí podnikateľ.
narážam skôr na spoluprácu verejného a súkromného sektora, teda tak, aby z toho profitovali v čo najväčšej možnej miere všetky strany.
Ja tým myslím to, že my staviame moderné administratívne objekty, kde budú pracovné miesta s vysokou pridanou hodnotou. My ako firma sa snažíme robiť budovy a ich okolie také kvalitné, aby boli dlhodobo udržateľné a boli súčasťou lepšej spoločnosti. Chceme, aby okolie bolo také, že ľudia tam budú chcieť tráviť voľný čas. To je niečo, čo my môžeme urobiť svojou investíciou. Len v tomto roku preinvestujeme do výstavby asi štyridsať miliónov eur. Investičný rozpočet mesta minulý rok bol štyri milióny eur. Čo spravíte so štyrmi miliónmi?
zaplátate diery na chodníkoch.
Ani to nie všetky. Teraz vám z toho ešte desať percent zoberú. Z čoho zoberiete tých desať percent? Prepustíte desatinu učiteľov? Nie, neprepustíte, v čase, keď im musíte zvýšiť mzdy o dvanásť percent. Neurobíte nič. Mestá a obce majú jedinú možnosť – spolupracovať s podnikateľmi, ktorí tie mestá chcú rozvíjať a zlepšovať. Výsledkom tej spolupráce budú lepšie fungujúce mestá. Jediná cesta pre budúcnosť, ktorá je na Slovensku, je urobiť mestá dobré a atraktívne na život, aby ľudia, ktorí neodišli alebo zvažujú vrátiť sa, aby tu ostali žiť. Najjednoduchšie je zlomiť palicu a povedať si, že všetko je zlé a odísť.
ani to nie je jednoduché.
Najjednoduchšie je to pre mladých ľudí, ktorí študujú v zahraničí. Máte tu skupinu mladých ľudí, ktorí síce študujú tu, ale stále sa vedia zdvihnúť a odísť. Len homofóbia vyháňa štyri až sedem percent ľudí zo Slovenska. Minimálne z nebratislavských regiónov. Štyri až sedem percent ľudí len preto, lebo ostatní majú jasnú predstavu o tom, ako máte žiť s tým, s čím ste sa narodili, vyháňa mimo domova alebo do zahraničia. My ako firma robíme to, že každý rok, zatiaľ druhý rok, ale budeme to robiť, kým to bude potrebné, vyvesíme vlajky na deň boja proti homofóbii. Prvý rok nám tie vlajky spálili, no tento rok už to skoro nebola ani téma. Ľudia si na to zvykli. To, že si na to zvykajú, je prvý krok k tomu, aby to akceptovali.
Potom sú tu ľudia, ktorí sa chcú uplatniť alebo chcú žiť v krajine, ktorá nebude nadávať na všetkých okolo, ale chcú žiť v krajine, kde za seba každý prevezme zodpovednosť a môžu slobodne robiť to, čo chcú. Môžu mať priateľa, ktorý je černoch a nechcú to riešiť ako tému. Takíto ľudia potom frustrovaní odchádzajú z našej krajiny, ktorá je xenofóbna, homofóbna, predpojatá a desivá. Ak je nejaká slovenská národná hodnota, tak je to strach.
strach, závisť a predpojatosť.
Aj závisť je strach z toho, že niekto sa bude mať lepšie ako my. Chýba tam odvaha. Slovenská národná hodnota by mala byť odvaha – odvaha nájsť si poriadnu robotu, naučiť sa jazyk, vyskúšať vysokú školu, podnikať, zmeniť prácu, ak nie som spokojný, prestať mať strach. V momente, keď prestanete mať strach a začnete mať odvahu, tak tam začne vznikať hrdosť.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.