v rozhovore sa dočítate aj:

• aké si dal predsavzatie po odchode z detského domova,
• aká bola jeho cesta k najvyššej nepedagogickej funkcii,
• ako riešili problémových utečencov,
• prečo opadá chuť bežných ľudí pomáhať.

od prvých dní pomáhate v prvej línii utečencom na hotspote vybudovanom na vysokej škole v centre bratislavského Starého mesta, prešli ich cez vás už tisíce. Ktorý príbeh sa vás najviac vnútorne dotkol?

Tých príbehov čo som si vypočul sú stovky a mnohé si už ani nepamätám. Aktuálne v našej ubytovni pre utečencov zriadenej na vysokoškolskom internáte býva rodinka, ktorá ešte v roku 2014 utiekla z Donbasu, kde im zničili dom, a pred dvoma týždňami ušli znova z Mariupolu. V správach pred pár dňami náhodou videli svoj dom celý zbombardovaný. Zrútili sa rodičia aj syn, museli sme im zavolať psychologičku, ktorá vie po ukrajinsky. Ich šesť ročný syn chodí každý deň do nášho detského centra, ktoré sme v jednej učebni pre matky s deťmi zriadili a odvtedy vôbec nerozprával. Dokonca ani nič nechce, hračky ani sladkosti. V nedeľu som ich preto vzal do bratislavskej ZOO, až tam sa v pavilóne opíc začal konečne trocha usmievať. Nevedel sa štyridsať minút odlepiť od skla, nikto sme mu nepovedali ani slovo a trpezlivo sme čakali, kým sa tým pohľadom nenasýti a nepovie nám, že môžeme ísť ďalej. Mnohí Ukrajinci naozaj utekajú z tých najhorších podmienok, aké si nevieme tu na Slovensku ani len predstaviť. Najviac ich je s takýmito ťažkými príbehmi u nás Charkova a Mariupola, menej ich je z Kyjeva. Niektorí utečenci sa od nás už dokonca vracajú na Ukrajinu do miest, odkiaľ sa stiahli ruské vojská.

vy sám ste vyrastali v ťažkých podmienkach problematickej rodiny a detského domova. Je táto skúsenosť dôvodom, prečo dnes na vysokej škole kde pracujete ako kvestor organizujete humanitárnu pomoc pre tisícky ľudí na úteku? 

Áno. Po smrti môjho otca to moja matka nezvládala a raz nás vyprevadila do školy a odišla, už nás odtiaľ nevyzdvihla. Bola za to aj vo väzení. Ostali sme na ulici s bratom aj sestrou. Už predtým, keď žil otec, sme žili veľmi chudobne a len sme prežívali. Nemali sme väčšinou na Vianoce darčeky, ale vždy tie Vianoce aspoň nejaké boli.