Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Psychiater Radkin Honzák: V ľudskom mozgu má Boh svoje miesto

.michal Oláh .rozhovory .rozhovor

Ako vplýva stres na celkové zdravie? Čo v modernej medicíne predstavuje problém oddelenia duše od tela? Český psychiater, psychoterapeut a autor desiatok kníh Radkin Honzák odpovedá na tieto otázky. A hoci verí skôr v „něco“ než v Boha, tešil by sa obrode kresťanskej civilizácie.

Psychiater Radkin Honzák: V ľudskom mozgu má Boh svoje miesto Jan Majer Radkin Honzák: „Náboženstvo nám odporúča zastaviť sa a uvedomiť si, že som tu a teraz, že svet je veľmi zaujímavé miesto a že tu nie je na to, aby slúžil iba mne, ale aby som ja slúžil jemu.“

pred dvoma rokmi nás zasiahla pandémia, teraz vojna na Ukrajine, ktorú sprevádzajú milióny vysídlencov, čo vyvoláva spoločenský stres, akému Európa nečelila od 2. sv. vojny. Aký dopad má a bude mať táto kríza na psychosomatiku ľudí nášho kontinentu? Dá sa vôbec hovoriť o psychosomatických dopadoch na celé národy?

Myslím, že môžeme hovoriť o dopadoch na celé spoločenstvo. Máme za sebou v Európe aj v Amerike veľmi nepriaznivé dva roky, lebo v období covidu intenzívne pracoval strach a to je emócia, ktorá vedie k stresu. Stres nie je len to, že na mňa niekto kričí alebo že nemám peniaze, to sú stresory. Stres je to, čo prebieha v organizme a čo nás pripravuje na bitku alebo na prežitie v krajine nepriaznivých okolností. V každom prípade je to pre zdravie človeka nesmierne drahý špás, je to stav, ktorý ničí priamo naše nervové bunky. Niektoré neuróny, prirodzene, aj pribudnú, no v strese sa ten stav výrazne zhoršuje a znižuje sa človeku imunita. 

Človek je tvor sociálny a potrebuje na život ten svoj húf, čo sa mu počas pandémie nedostávalo. V jednej štúdii, ktorú urobili u iného sociálneho druhu, mravcov, sa ukázalo, že izolácia mravca vedie k poklesu jeho imunitnej odpovede, zhoršeniu protistresových mechanizmov a nakoniec počas veľmi krátkeho času k smrti jedinca. Takže strach a stres s nami zacvičili tak, že nám zdravotný stav zhoršili a teraz prichádza ďalšia situácia, ktorá celý doterajší problém ešte komplikuje. Aj covid sa znášal lepšie ako katastrofy, ktoré sú spôsobené ľuďmi. Veľa ľudí už má strach. 

po týchto morových ranách bude navyše pravdepodobne nasledovať ekonomická kríza a pokles životnej úrovne, čo v ľuďoch vyvolá ďalší stres. 

Ekonomická kríza je rovnako stresujúci moment, ktorý ešte na nás nedopadol úplne. Nastane po celom svete v dôsledku toho, že dva roky svetová ekonomika nefungovala, čo niekde už má a ešte len bude mať nepríjemný dopad na spoločnosť. Našťastie s tým máme mnohí hlbokú skúsenosť, moja generácia tomu opakovane čelila. Môj kamarát zubár nedávno prepadol melanchólii a pýtal sa ma, že načo sme tu na svete v takom vysokom veku (smiech). Tak som mu vravel, že my sme tu na to, aby sme mladým ukázali, čo všetko sa dá prežiť. Prežili sme vojnu, ja bombardovanie Prahy, víťazný február, 68. rok. Problém je, že ľuďom, ktorí sa narodili po roku 1990 sa ani nesníva, čo všetko touto spoločnosťou zalomcovalo. Nie sú prirodzene tak zvyknutí na stres ako my starší. 

slovo stres má vo vašom slovníku hlbší význam. 

Slovíčko stres bolo do roku 1939 „terminus technikus“ používaný výhradne ako zaťaženie materiálu a Selye ho pretiahol do medicíny a ako už hovoril Plautus, nie je na škodu, keď sa starému termínu dá nová náplň. Takže stres je starý presne ako ja od roku 1939. (úsmev) Selye vyhlásil, že bez stresu by nebol život. My sme v podstate spoločenstvo, ktoré má veľmi neurčité hodnoty a vzťahy, lebo existuje to, čomu francúzski sociológovia začali hovoriť rozum epochy a tou bola celé stáročia cirkev. Potom prišli osvietenci, pána boha zakázali a rozumom epochy sa stala veda. V Paríži po francúzskej revolúcií postavili chrám vedy a nakoniec sa ukázalo, že ani veda nie je dokonalá. 

Teraz máme postfaktickú dobu, ktorú Zygmund Bauman nazval dobou tekutou, pretože podobne ako tekutina sa vždy tvarom prispôsobí tvaru nádoby, do ktorej sa naleje, tak sa táto doba myšlienkovo prispôsobí myšlienkovým módam. Ja sa domnievam, že rozumom epochy je dnes konzum, ku ktorému sa veľa ľudí upínalo, že ja mám lepšie auto a podobne. Hnať sa za niečím nás veľmi stresuje. So stresom však môžeme nakladať dvojakým spôsobom. Buď filozoficky, že prijmete niečo blízke budhistickému, alebo to racionálne vyhodnotíte. To znamená, že dvaja ľudia vnímajú rovnakú vec rozlične a pokiaľ prevládne to katastrofické videnie, tak sa to spoločnosťou veľmi rýchlo rozšíri. Ide o to, či tú situáciu, ktorá nastane, vyhodnotíme ako nebezpečnú alebo vec, ktorú ľahko či ťažko, ale prekonáme. Je tu tá nádejná cesta, ako z tohto problému von, veď predsa „dokiaľ sa spieva, ešte sa neumrelo“ (smiech).

súčasná hrozba globálneho konfliktu alebo až jadrovej vojny nám príliš veľký priestor na spev a život bez stresu nedáva. 

Dnešná generácia si už nepamätá, že sme už stáli na pokraji jadrovej vojny, keď sa Chruščov snažil prepašovať rakety na Kubu a mlátil na pôde OSN v New Yorku do pultu topánkou a Kennedy to ustál s nesmiernou eleganciou, aj keď už nebol veľmi zdravý. Atómové zbrane by bolo lepšie nechať ľadom, ako s nimi rachotiť. Ale rovnaký výhražný potenciál  nesie aj ruský odkaz, že Poľsko tu už niekoľkokrát nebolo. 

„Otázka choroby je často otázkou dohody. Za môjho detstva bola  homosexualita trestným činom, potom bola tridsať rokov chorobou, a teraz ju už z tohto zoznamu vyhodili. “

Na druhej strane, nesledujem to do detailov, som vojak v zálohe, takže moja vojnová skúsenosť je obmedzená, mňa už, vďaka Bohu, degradovali, lebo som stratil sanitku (smiech). Odvtedy som na žiadnom vojenskom cvičení nebol, takže nemám predstavu, ako vyzerá rozloženie vojenských síl a kto ako má bojovať. Len z toho, čo viem o priebehu vojny na Ukrajine, tak sa zdá, že Rusko prehráva. Musíme byť prirodzene opatrní, no netreba si vyrábať stres z vecí, ktorým presne nerozumieme. Zbytočne si tým navodíme psychosomatické problémy. 

je preukázané, ktoré somatické obtiaže a choroby majú vyslovene psychologický základ a dá sa im predchádzať psychohygienou?

Psychosomatika sa začala brať vážne do úvahy v 30. rokoch minulého storočia, keď Franz Alexander a Flanders Dunbarová vyhlásili sedem psychosomatických chorôb: hypertenziu, poruchy štítnej žľazy, vredovú poruchu žalúdka a dvanástnika, zápalové poruchy čreva, atopický ekzém a artritídu. Nemôžeme, samozrejme, povedať, že chorobu vyvolá iba duša, lebo každý človek má iný „terén“. Ešte stále o tom veľa nevieme. Tých prepletení duše a tela je podstatne viac, ako len ten prvoplánový pohľad, že človek v strese má také a také ťažkosti. Napríklad poznatky o mikrobióme explozívne narastajú a my dodnes nevieme, čo ktorý mikrobióm v tele človeka robí. 

Alebo čo robia, keď ich je viac alebo menej, no v každom prípade sú to čiastkové poznatky, ktoré sa dávajú dokopy, keďže v mikrobióme  je v podstate tristokrát viac genetických informácií ako v zárodočných, materinských bunkách. Preto dnes tak odporúčame stravu, na základe ktorej vyrastá ten najlepší a optimálny mikrobióm, teda stravu s dostatkom vlákniny. Čiže zeleninu a strukoviny, kyslé mliečne produkty a raz za týždeň pravý bujón z predných hovädzích kostí. Ale, ako hovorím, zatiaľ o tom vieme len veľmi málo.  

ako psychiater a psychoterapeut sa špecializujete na psychosomatický prístup k človeku, skúmate vplyv stresu, strachu a krízy na zdravie človeka. Ako presne môžu stres a kríza vyvolať ochorenie v tele človeka? Niektorí výlučne somatickí lekári tento prístup spochybňujú. 

Taký stres je prípravou na bitku, poplachová fáza. Keď nemôžete utiecť ani sa biť, tak sa tá energia hromadí. Pokiaľ stres pretrváva, niektoré systémy sú preťažované a iné utlmené a čo je podstatne utlmené, je imunita. Poznáme tri riadiace systémy: nervový, endokrinologický, imunitný a všetky majú pamäť a exekutívu a v podstate spolupracujú. 

Máme tam ešte navyše aj útrobný mozog s mikrobiómom, ktorý vyrába mikrobioty v čreve – tých je 1014 a mozog s črevom za pokojných okolností harmonicky spolupracuje. Len čo nastáva stres, imunitný systém počíta s tým, že útek alebo bitka prinesú zranenie. A aj keď sa stále nič nedeje, tak začne akosi vyvolávať zmeny, ktoré vedú k zápalu, a to je spôsob, ako sa vyrovnávame s chorobným stavom, zápal vzniká naprázdno a robí veľa problémov od cukrovky, vysokého tlaku, žalúdočných vredov a končí sa sklerózou a predčasným starnutím. Problémom dnešnej medicíny je delenie človeka na telo a dušu. 

to je vyvolané i tzv. fachidiotizmom, keď sa každý zdravotník špecializuje len na jednu úzku oblasť ľudského zdravia bez schopnosti naozaj holistického pohľadu na človeka. Kedy a prečo začala moderná medicína oddeľovať telo od duše?   

Do 50. roku bola medicína zmesou ľudového liečiteľstva a experimentu. V 40. rokoch boli prvé antibiotiká a až ku koncu minulého storočia boli zmapované hlavné trasy fungovania organizmu. Na telo a dušu to rozdelili až keď vznikla vedecká medicína. René Descartes, francúzsky filozof a matematik, poradil vznikajúcej medicíne, aby dušu ponechala v kompetencii cirkvi a filozofie a o tele človeka nech medicína pojednáva ako o rozumnom stroji. 

Ten vývoj sa uberal k poznávaniu biologickej podstaty a psychologická a sociálna oblasť človeka zostala v starostlivosti psychológov a sociálnych pracovníkov, ale rozhodne nie lekárov. Biologickú podstatu emócií začal skúmať António Damásio. Prišiel k záveru, že emócie sú primárne telesný jav. S nami ten strach najprv lomcuje a potom si ho uvedomíme. Praktická ukážka je, že keď šliapnem na brzdu, až za zlomok sekundy si uvedomím prečo. Tie poznatky sa dnes dávajú dokopy a ako hovoria moderní neurovedci, postupne sa zbližuje neuroveda s teológiou a fyzikou. 

Ale myslím si, že tie výsledky sú veľmi ďaleko, toho sa nedožijú ani moje deti. Ale už to konverguje a vedie k výsledkom. A od chvíle, keď boli objavené receptory a mechanizmy, je jasné, že sa do toho dá zasiahnuť. Všetko v tele funguje na nejakej chémií a my tú chémiu môžeme nahradiť zvonku. 

v jednom blogu píšete, že medicína prestáva byť vedou o človeku, ale stáva sa vedou o jednotlivých mechanizmoch, na ktoré fungujú jednotlivé lieky. Spochybňujete aj pohľad na to, čo je vlastne choroba a kde sú jej hranice?

Presne tak. Pamätám si ešte psychiatriu ako bezradnú vedu, lebo tam farmaká iba začínali a my sme týrali ľudí inzulínovými šokmi. Dnes sa s odstupom času ukazuje, že oveľa kvalitnejší, efektívnejší a bezpečnejší je ľahký elektrošok ako antidepresíva pri ťažkých depresiách. Ale aj poznanie toho, čo je vlastne choroba, sa vyvíja. Dnes síce máme zoznam diagnóz toho, čo sa za chorobu považuje, ale napríklad chronický únavový syndróm tam prekvapivo nie je. 

Otázka choroby je často otázkou dohody. Za môjho detstva bola napríklad homosexualita trestným činom, potom bola tridsať rokov chorobou, a teraz ju už z tohto zoznamu vyhodili. A zasa v americkom diagnosticko-štatistickom manuáli duševných porúch DSM-5 zaradili medzi depresie už aj to, keď štrnásť dní po smrti svojho blízkeho človek plače. Ale to predsa nie je depresia, to je normálne trúchlenie. Na trúchlenie máte nárok rok a ani po dvoch rokoch to nemusíme považovať za chorobnú depresiu, ale za určitý stav.

Tým chcem povedať, že medicína sa ujíma mnohých ochorení, ktoré jej vôbec nepatria. Urobila grandióznu chybu, keď vzala pod svoje krídla drogovú scénu. To nedáva zmysel, takže je tam totálne neúspešná. Je to oveľa viac problém sociálny. Neklamme si, tak, ako je medicína ušľachtilá, je aj hrozne mocenská. Bez doktorskej pečiatky sa nenarodíme, nemôžeme ísť do školy, do práce, za volant, bez medicíny nesmieme ani umrieť. 

Neviem, ako u vás na Slovensku, ale my sme tu v Česku mali evidentne vojnu medzi mocou politickou a medicínskou. Lebo ten váš Babiš bol ako tajfún a vydával protichodné príkazy, ráno niečo povedal, večer to totálne poprel a medzitým sa motali striedajúci sa ministri zdravotníctva a celá situácia bola neprehľadná. Po tom, ako do pandémie vstúpil tento mocenský boj, tak sme mali o pätnásťtisíc mŕtvych viac. Čo podľa mňa nebolo nutné, lebo obe tieto veľmoci zlyhali hneď na začiatku, keď bol najväčší chaos a nikto nevedel, čo má robiť. To je len jeden z príkladov fungovania medicíny, ktorá nie je holistická. 

podobne ako u viedenského psychiatra a neurológia Viktora Frankla, aj váš prístup je originálny tým, že okrem biologických, psychologických a sociálnych faktorov choroby hovoríte o potrebe zohľadnenia spirituálnych vplyvov na zdravie človeka. 

Aj v psychiatrii je najjednoduchšie a najpraktickejšie používať to, čo hovoril Viktor Frankl: hľadanie životného zmyslu. Teda toho, čo človeka presahuje. Ak mám niekedy za pacientov nepokojných vystresovaných ľudí, tak im často vravím, nech si idú na dvadsať minút sadnúť do kostola, že tam nemusia nič robiť, len vnímať ten priestor a architektúru, lebo podľa mňa je to naplnený priestor. Je jedno, či sú veriaci alebo neveriaci. Stačí sa niekoľkokrát denne zastaviť a sústrediť sa na otázku, na čo tu som, kam idem a akým spôsobom robím to, čo práve robím. Všetci sa považujeme za to najlepšie, kým nevletíme do depresie. Všetci sme narcismi.

Veľmi veľa ich pribudlo po 2. svetovej vojne tým, ako sa rozvoľnili morálne spoločenské aspekty, čo všetko sa postupne dovoľuje a smie, čo sa dlhý čas z rozumných dôvodov nemohlo. Morálka je systém psychologických pravidiel, ktorý dovoľuje, aby spoločenstvo prostredníctvom sebeckých ľudí malo všestranný úžitok zo svojho egoizmu. Vidíme to aj na rozvodoch alebo vzostupe nečestných politikov. Aj preto je Európa podľa mňa na úpadku. Keď sa pozrieme na pôrodnosť, tak pomaly vymierame.

touto optikou má západná spoločnosť niektoré atribúty upadajúceho Ríma alebo Egypta. Pohodlie vymieňame za neochotu mať deti, starých a chorých ľudí odkladáme do zariadení sociálnych služieb a z progresu sme si spravili modlu. O ochrane nenarodeného alebo neproduktívneho života je už verejná diskusia skoro tabu.  

To spochybnenie základných hodnôt je v podstate to, čo urobila moderná medicína. Množstvo ľudských necností nazvala chorobami. Lenivosť je prokrastinácia, čomu by už pomaly chcela priradiť terapeuta. Stratila sa nesmierne dôležitá úloha cirkvi. Ona mala nesmiernu prednosť v rituáli spovede, čo držalo ľudí pohromade. Farár bol človek, ktorému mohli povedať ľudia všetko a pritom vedeli, že sa to nik iný nedozvie. Ľudia si tak aspoň dvakrát do roka vyčistili svedomie.

Sociológ Zygmund Bauman hovorí, že ak stratíte ako jedinec v živote zmysel, tak je to rovnaké, ako keď zmysel stratí celá spoločnosť. Je to zlé. Keď počujem o rozdelení dnešnej spoločnosti, tak si hovorím, že kedy mohla byť spoločnosť viac rozdelená, ako po prvej svetovej vojne, keď sa polovica miest stratila? Ľudia boli v légiách alebo v rakúskych zákopoch a strieľali po sebe. Navzdory tejto skúsenosti generácia môjho otca bola v tridsiatom ôsmom roku ochotná za republiku položiť svoj život.

„Úlohou neurovedy nie je zisťovať, či Boh existuje, ale neurovedci môžu zodpovedne povedať, že v ľudskom mozgu má Boh svoje miesto a ide len o to, čím to miesto zaplníme.“ 

Ak by nás napadlo Rusko, nechcem si ani len predstaviť, kto by bol dnes v 25 rokoch ochotný položiť život za svoj štát. Platíme predsa dosť daní, aby bola armáda, ktorá nech sa o to postará. Nedokážeme dnes ani len vnímať ozajstnú príslušnosť k svojej vlasti. Nevnímame ostro príslušnosť ani k našim blízkym, lebo takmer 50 percent manželstiev je rozvedených. Dnes je pomaly každé druhé dieťa majiteľom dvoch otcov a dvoch maminiek, takže nemá zázemie a vyrastá v neistotách, čo si kompenzuje na sociálnych sieťach, kde si môže hovoriť, aký je génius, no pri ozajstnom konflikte s niekým na ulici dostane na hubu a zrúti sa z toho. Zistí, že nie je génius a nemá silu. Mne je tých dnešných narcisov vlastne veľmi ľúto. Bolo by dobré vrátiť sa k nejakému poriadku vecí a to sa začína v každom z nás.

často hovoríte, že by stačilo dodržiavať biblické desatoro a zmizla by väčšina spoločenských problémov a spoločnosť by to uzdravilo.  

Do všeobecnej morálky patrí neodmysliteľne desatoro. To sú veľmi chytro vymyslené pravidlá (smiech). Keď už v tom dnes nechceme počúvať cirkev, mala by ich spoločnosti nalinajkovať nejaká sekulárna organizácia. Nedávno vyšla u nás v Prahe od Dalajlámu desať rokov stará kniha o možnosti morálky bez náboženského podkladu. Hovorí o sekulárnej morálke bez náboženstva. Tu sa mi zdá, že Dalajláma je prílišný optimista, keď automaticky počíta s dobrotou ľudskej povahy. Treba povedať, že spiritualita a religiozita neznamenajú sviečkový „babinec“. Človek nemusí byť praktizujúci cirkevný úd, ale ide o to, aby si prostredníctvom náboženstva uvedomil, čo transcendentné vlastne celá tá duchovná veda môže človeku dať. 

čo mu môže dať? 

Poznanie, že človek nie je vrcholom vesmíru. To, že sa ním sám urobil, je fatálna chyba celej našej spoločnosti, ktorá vďaka tomu netiahne dobrým smerom. Náboženstvo nám odporúča zastaviť sa a uvedomiť si, že som tu a teraz, že svet je veľmi zaujímavé miesto a že tu nie je na to, aby slúžil iba mne, ale aby som ja slúžil jemu. To je duchovná cesta, ktorou sa to začína a za ňu vďačíme na našom kontinente kresťanstvu.

hovoríte často o potrebe spirituality a kresťanstve, no z vašich prednášok a blogov mi nikdy nebolo úplne jasné, či veríte v Boha a ste organizovaný v nejakej cirkvi.

Tomáš Halík vymyslel pre nás krásny termín „necisti“. To sú ľudia, ktorí nie sú cirkevne orientovaní ale veria, že existuje „niečo“, čo nás presahuje (ticho). Mám veľmi rád román Majster a Margaréta od Bulgakova. Tam vystupuje na začiatku Satan, ktorý v parku okoloidúcim hovorí: „Vy si myslíte, že riadite svoj život?“. To je dôvod častých sklamaní, že si myslíme, že to všetko riadime a ono to často ide inak, čo vyvoláva stres. V tom majú výhodu duchovne založení ľudia. Majú dokonca lepší zdravotný stav, pretože vo svojej spiritualite počítajú s tým, že život má zmysel, ktorý ho presahuje. Religiózni ľudia majú množstvo rituálov, ktoré im v podstate pomáhajú udržať si zdravý životný štýl. 

Mám jednu krásnu knihu Neuroteológia, napísali ju chlapci Newberg a Waldmann, ktorí majú stroj na fotografovanie mozgu. Jeden z nich študuje všetky stavy vedomia od relaxácie cez koncentráciu až po hypnózu. A oni napísali zaujímavú knihu, ako Boh mení náš mozog. V tej knihe píšu, že nie je úlohou neurovedy zisťovať, či pán Boh je alebo nie je, ale oni ako neurovedci môžu zodpovedne povedať, že v ľudskom mozgu má Boh svoje miesto a ide len o to, čím to miesto zaplníme. 

Môžeme ho zaplniť krvavým aztéckym bohom alebo tým kresťanským, ktorý hovorí „milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“. Keď sa ma pacienti pýtajú, čo majú robiť, aby sa povzniesli, tak im rád hovorím, že stačí vziať Evanjelium sv. Matúša, kde je tých dobrých povznášajúcich poučení veľa. A keď v tom budú chcieť pokračovať ďalej, poradím im knihu Kazateľ, kde objavia pominuteľnosť všetkého. 

byť „necista“ a veriť v osobného Boha je predsa len kategorický rozdiel v chápaní spirituality a náboženstva. Ako to máte teda vy? 

Ono ten Boh je ťažko predstaviteľná entita. Ako hovorí Škvorecký, Boh nie je ani ten atlét, ktorý vyskakuje na nebesia a ani ten fúzatý dedko namaľovaný na obrazoch v kostoloch. Predstavovať si Boha antropomorfne je pre mňa nezmysel. Veľa ľudí to tak má a veľa kresťanov aj preto dlho nevydržalo so svojím monoteistickým náboženstvom a začala do toho panteónu pribúdať panna Mária ako ženský princíp, opisuje to do dobre aj Carl Jung. K tomu sa potom začalo pridávať množstvo svätých. Skončilo sa to tak, že sa modloslužobníctvo iba transformovalo do akejsi monoteistickej podoby. 

Boha si predstavujem ako niečo, čomu absolútne nie je možné porozumieť, ale verím, že existuje. Tá moja predstava nie je obrazom niečoho konkrétneho. Je to čosi vysoko nad nami. Tie predstavy sú vždy ošemetné. Jedna dobrá kniha Štyria Bohovia hovorí o puristických predstavách Boha v USA, kde si ho mnohí kresťania predstavujú ako republikánskeho šerifa. Ďalší ho vnímajú optikou černošskej predstavy, že teraz tu nie je s nami, ale potom po smrti bude. Ďalšia je predstava morskej korytnačky, že nejak to tu urobil a odišiel. A tá posledná je o láskavom Bohu, v ktorého aj ja verím rovnako ako Heinekt. Jeho posledné slová boli „verím, že Boh mi odpustí, je to nakoniec jeho remeslo“ (smiech). 

radkin Honzák (*1939, Praha) je český psychiater, psychoterapeut, publicista a vysokoškolský pedagóg. Špecializuje sa na psychosomatický (biopsychosociálny) prístup k človeku. V roku 1962 ukončil štúdium na Fakulte všeobecného lekárstva Karlovej Univerzity. Najskôr pracoval ako ambulantný a sekundárny lekár na rôznych psychiatriách. Na svojom blogu aktualne.cz pravidelne komentuje aktuálne udalosti a je autorom niekoľkých populárnych kníh o psychológii. Od januára 2020 uvádza v Českej televízii vlastnú reláciu Kabinet Dr. Honzáka.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme. 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite