Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vyrastal v chudobe, nemal ani tečúcu vodu: Rasizmus som zažil, naháňali ma skinheadi. Covid ukázal najväčšie problémy osád

.michal Oláh .rozhovory

O živote marginalizovaných Rómov rozprávajú v médiách najčastejšie ľudia, ktorí extrémnu chudobu sami nikdy nezažili. Tomáš Ščuka vyrástol v tejto komunite, a v rozhovore pre .týždeň hovorí, ako sa mu podarilo vymaniť z chudoby, o následkoch pandémie v „osadách“ a (ne)dodržiavaní opatrení.

Vyrastal v chudobe, nemal ani tečúcu vodu: Rasizmus som zažil, naháňali ma skinheadi. Covid ukázal najväčšie problémy osád Ctibor Bachratý

 v rozhovore sa dočítate:

  • ako sa mu podarilo vymaniť z chudoby rómskej „osady“,
  • akým problémom čelia počas pandémie najchudobnejší Rómovia,
  • dokážu ľudia bez tečúcej vody dodržiavať odporúčania hygienika,
  • čo si myslí o 500 eurovej pokute pre troch Rómov za porušenie lockdownu.

vyrastali ste v chudobnej rómskej komunite ľudovo nazývanou osada. Ako jeden z mála členov vašej komunity ste zmaturovali a úspešne vyštudovali univerzitu. Aké bolo vaše detstvo? 

Do 12 rokov sme nemali ani tečúcu vodu. Potom sa začala budovať infraštruktúra v podobe kanalizácie a vody. Kúrili sme si v piecke. 

dnes žijete s manželkou a deťmi vo vlastnom dome v obci Hrabušice. Ste vysokoškolsky vzdelaný, máte dobrú prácu a služobné auto. Čo vám pomohlo dosiahnuť tento úspech? 

Narodil som sa v chudobnej rodine, kde so mnou vyrastali dvaja bratia. Mám ešte dvojča a mladšieho brata. Do troch rokov sme boli úplná rodina. Ako trojročného nás nechal otec, odišiel od nás. Dôvod doteraz nepoznám. A je mi to už jedno. Vyrastali sme s nebohými starými rodičmi v rodičovskom dome mojej mamy, v rómskej osade pri Hrabušiciach. Ten dom postavil ešte dedo mojej mamy. Spolu s mamou nás vychovávali starí rodičia a tlačili nás k vzdelaniu. Počúvol som ich a aj Boh mi pomáhal, aby som sa vzdal „pubertiackych“ ciest. Dobre som sa učil, tak ma poslali na internátne gymnázium do Košíc. Nechcel som ísť na gymnázium, lebo som vedel, že sa tam treba veľa učiť. Ale mama ma prostredníctvom vyhrážok zlomila (úsmev). Tak som nastúpil na internát a spoznal nový život a ľudí. Po roku sa mi tam začalo páčiť. Celý rok som sa ale veľmi chcel vrátiť späť domov do osady. 

pomohol vám odchod z domáceho prostredia na internát vyštudovať gymnázium a rozhodnúť sa neskôr pre vysokú školu? Internátne školy sú spravidla zlým riešením pre pomoc chudobným rómskym deťom.

Ale áno. Keby som tam zostal, ťažko by som vyštudoval gymnázium. Možno nejakú odbornú školu. Internát mi dával čas aj priestor na učenie. Ale rozdiel je v tom, že som si tú cestu sám vybral. Internát mi pomohol, aby som začal uvažovať o tom, že chcem byť taký, aký sú moji kamaráti nerómovia. Oni stále mali pred sebou nejaký cieľ, víziu a rozprávali sa stále o tom ako sa potrebujú sa učiť a študovať. Bolo mi to najskôr úplne cudzie, ale motivovalo ma to. Keď som videl koľko práce majú so školou, tak som sa aj ja začal učiť.  Nešlo to ľahko, prvé týždne som sa vôbec neučil a bol pravidelne u riaditeľky na koberčeku. Povedala mi, aby som si vybral, či chcem študovať alebo nie.

„Naháňali ma aj skinheadi niekoľko krát, chceli ma zbiť a nadávali mi. Bál som sa hlavne v zimnom období, kedy bola skôr tma a bál som sa chodiť električkou.“

koľko Rómov vás bývalo na internáte? Aký život ste tam žili? 

Býval som na izbe s Rómami, ale na chodbe bolo veľa nerómov. Na celom internáte bývalo 300 ľudí a ôsmi z nás boli Rómovia. Na začiatku sme sa rozprávali iba rómsky, neskôr už slovensky. 

aké boli reakcie väčšiny spolužiakov z gymnázia? Nestretli ste sa s rasizmom? 

Väčšina spolužiakov ma prijala. V každej skupine sa nájde niekto, komu som vadil aj kvôli tmavšej farbe pleti. Ale neodrádzalo ma to od štúdia. Ten tvrdší rasizmus som zažil až ako 16-ročný v Košiciach, keď ma spolubývajúci zavolali von na biliard, kde mňa jediného nevpustili do vnútra. Naháňali ma aj skinheadi niekoľko krát, chceli ma zbiť a nadávali mi. Bál som sa hlavne v zimnom období, kedy bola skôr tma a bál som sa chodiť električkou, aby ma v nej niekto nezbil. 

po maturite ste chceli ísť pracovať, no nakoniec ste skončili na ďalších päť rokov na vysokej škole. Čo vás odrádzalo od štúdia a prečo ste sa rozhodli práve pre sociálnu prácu a nie napríklad pre technické alebo prírodné vedy?  

Asi to bolo viacerými vecami, bol som chudobný a strednú školu som prežil veľmi skromne. Počas tých štyroch rokov som cítil, že tá moja farba pleti je iná, aj keď ja som sa iným necítil. Tak som sa vo vnútri uspokojil s tým, že som cigán z osady. Pred maturitou si ma zavolala riaditeľka gymnázia pani Koptová a dlho ma presviedčala o vysokej škole. Nemali sme peniaze, chcel som ísť pracovať, ale nakoniec sme spolu vyplnili prihlášku a poslali ju na UKF v Nitre. A sociálnu prácu preto, lebo som chcel pomáhať chudobným Rómom, čo ma nakoniec presvedčilo, aby som na tú výšku šiel. 

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite