Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Architekta môže robiť aj nevidiaci človek

.michal Oláh .sponzorované .rozhovory .promotion

Ľudia so zdravotným postihnutím narážajú okrem vlastných zdravotných limitov dennodenne na mnohé architektonické prekážky. Ani pri súčasných stavbách sa často nezohľadňujú ich potreby. Čo je univerzálne navrhovanie a prečo je v procese deinštitucionalizácie dôležitá prístupnosť prostredia?

Architekta môže robiť aj nevidiaci človek BORIS NÉMETH

s moderátorom Michalom Oláhom diskutovali doc. Ing. arch. Lea Rollová, PhD., expertka pre oblasť zmien fyzického prostredia Národného projektu Deinštitucionalizácia, doc. Ing. arch. Branislav Puškár, PhD., odborný konzultant tohto projektu z STU a Mgr. Tibor Köböl – človek so zdravotným postihnutím zastupujúci Organizáciu muskulárnych dystrofikov.

prečo musíme ešte aj dnes hovoriť o bezbariérovosti? Táto téma je notoricky diskutovaná už desiatky rokov a na prvý pohľad sa pri prechádzke našimi ulicami zdá, že už bolo pre odstránenie bariér spravené dosť. 

Lea Rollová: Ľudia so zdravotným postihnutím ešte stále nemajú vytvorené podmienky na nezávislý život. Pri prekonávaní bariér sú neustále odkázaní na pomoc rodinných príslušníkov alebo osobných asistentov. Na uliciach už nastal istý progres, stále však ostávajú neprístupné mnohé budovy, súkromné prevádzky, predajne. Ani v súčasnosti sa novostavby nie vždy navrhujú tak, aby boli prístupné pre všetkých.

čo vás ako architektov viedlo k tomu, aby ste sa venovali problematike ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím? Prečo neprojektujete radšej biznis projekty veľkých developerov?

LR: Po revolúcii som bola určitý čas v Nemecku a s prekvapením som sledovala na uliciach ľudí so zdravotným postihnutím, čo u nás za socializmu nebolo veľmi možné, lebo boli pozatváraní v bytoch alebo ústavoch. Dokonca som videla ležiaceho na lôžku, ako sa sám, bez asistenta, pomocou joysticku pohybuje po ulici. Inšpirovalo ma to natoľko, že som sa tomu po návrate na fakultu v roku 1998 chcela venovať.

Branislav Puškár: Asi ma k tomu viedla dobrá skúsenosť spolupráce s Leou. V časoch, keď som na fakulte pôsobil ako prodekan pre rozvoj, sme robili projekt debarierizácie STU. Bolo to až komické, že ešte pred pár rokmi mala naša najvýznamnejšia univerzita také významné fyzické bariéry, že bránila študentom s postihnutím študovať. Niektorí architekti môžu brať tému bezbariérovosti s odstupom, lebo majú pocit, že to narúša estetickosť. Nie je to tak. Naša budova je národnou kultúrnou pamiatkou a dokázali sme zvoliť také postupy, ktoré akceptovali aj pamiatkari, aj verejnosť, a efekt pre študentov a zdravotne znevýhodnených bol obrovský.

narástol vďaka tomu počet záujemcov o štúdium so zdravotným postihnutím? Dokáže vyštudovať architektúru napríklad človek odkázaný na invalidný vozík alebo so zmyslovým postihnutím? Doteraz sme boli zvyknutí na takýchto študentov skôr v spoločenskovedných odboroch. 

LR: Na univerzite máme asi 80 študentov s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami a sú aj takí architekti. Dokonca si myslíme, že architekta môže robiť aj nevidiaci človek. Jeden významný architekt prišiel o zrak počas svojej praxe, ale v práci pokračoval vďaka hmatu. U nás sú najmä bariéry v postojoch, pretože si myslíme, že to takí ľudia nedokážu. Keď však na to majú vytvorené podmienky, dokážu úžasné veci.

pred našou diskusiou som si prečítal viacero textov o debarierizácii, v ktorých som opakovane narážal na pojem „univerzálne navrhovanie“. O čo presne ide? 

LR: Univerzálne navrhovanie alebo navrhovanie pre všetkých je pojem prevzatý z Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Je to taká metóda tvorby prostredia, aby boli služby a produkty dostupné pre čo najväčšiu skupinu užívateľov bez nutnosti špeciálnych úprav. Architekt má už pri tvorbe prostredia myslieť na to, aby boli všetky priestory bezbariérovo prístupné. Zvýši sa tým užívateľský komfort pre seniorov, rodičov s malými deťmi a medzinárodné štúdie deklarujú, že aj hodnota takejto nehnuteľnosti na realitnom trhu je vyššia. Je dokázané, že investície do univerzálneho navrhovania činia len 1 až 3 % z celkových nákladov na stavbu, aj to je najväčšou položkou výťah, ktorý slúži všetkým.

pán Köböl, téma, o ktorej diskutujeme, sa vás dotýka osobne. Z pozície sociálneho pracovníka a človeka so zdravotným znevýhodnením odkázaného na pomoc invalidného vozíka narážate na bariéry denne. Ako pomáhate architektom pri odstraňovaní bariér v univerzálnom navrhovaní? 

Tibor Köböl: Venujem sa architektonickým bariéram, ale len ako laik. Univerzálne navrhovanie je agendou pre všetkých, pretože každý z nás sa môže dostať do tejto situácie, napríklad vinou vysokého veku či zranení pri autonehodách. Stretávam sa s osudmi ľudí, ktorí sa dostali do nepriaznivej životnej situácie a zrazu musia riešiť, ako si prispôsobiť svoje prirodzené prostredie a ako sa dopracovať k príspevkom alebo riešeniam. Ide o obrovskú záťaž pre rodinu aj pre celú spoločnosť. Náklady na debarierizáciu sú podstatne vyššie. Často je jediným možným riešením tzv. inštitucionálna starostlivosť, po ktorej asi nikto netúži.

v zariadeniach sociálnych služieb žije na Slovensku celoročne vyše 55 000 ľudí. Mnohí z nich by mohli žiť vo svojom prirodzenom domácom prostredí. Univerzálne navrhovanie sa dotýka aj transformácie zariadení sociálnych služieb a ich prechodu na komunitnú úroveň. Čo je vaším cieľom? 

LR: Bolo by dobré, keby veľkokapacitné zariadenia už vôbec nevznikali. Žiaľ, ešte stále sa považujú za efektívnejšie riešenie pri veľkom množstve ľudí. Tam však nie sú zabezpečené individuálne potreby každého klienta. V komunitných nízkokapacitných zariadeniach je reálnejšie plnenie potrieb jednotlivcov. Ideálom je, aby sa toto bývanie čo najviac podobalo bývaniu v bežnej domácnosti.

BP: Potrebujeme si uvedomiť, že všade tam, kde sa bežne ľudia pohybujú, by mali mať prístup aj ľudia s limitmi. Keď sa projekt deinštitucionalizácie začal, tak som mal ako architekt obavy, či bude takto realizovateľný, lebo transformovať existujúce zariadenia je zložité. Prvotná skúsenosť, keď sme boli s pánom architektom Czafíkom hodnotiť domov sociálnych služieb v Opatovskom Sokolci v Okoči, ma presvedčila, že to má zmysel. Hlavná budova, kaštieľ, vyhorela, a preto klientov rozmiestnili po skupinkách do rôznych rodinných domov po dedine. Väčšina tých domov bola úplne nevyhovujúca, plná bariér. Napriek tomu si klienti toto bývanie neuveriteľne pochvaľovali. Mali prístup k prírode, žili s ľuďmi, ktorí im boli blízki. To mi otvorilo oči. Pre klientov je takýto „rodinný” typ života najpríjemnejší. Ideálne ubytovacie zariadenia by mali pripomínať rodinné domy, dvojdomy, kde môžu žiť malé skupiny. Interiér by nemal pripomínať nemocnicu. 

je vôbec reálne presunúť desiatky tisíc ľudí zo zariadení sociálnych služieb vrátane detských domovov, reedukačných domovov a ďalších sociálnych a výchovných zariadení na komunitnú úroveň do bývania pripomínajúceho rodinné prostredie? Bude to chcieť veľkú politickú vôľu. 

LR: Bude si to vyžadovať veľa financií a času. Dôležité je stanoviť si priority, podporovať ľudí v aktívnom veku, aby sa vedeli čím skôr začleniť do spoločnosti a fungovať nezávislo. Politici by mali prioritne riešiť bytovú politiku. Náš bytový fond nie je vôbec pripravený na opateru v domácom prostredí. V zahraničí propagujú tzv. adaptabilné bývanie, keď sa už pri stavbe počíta s tým, že v budúcnosti sa byt môže veľmi jednoducho prerobiť na bezbariérové bývanie.

čo vám ako človeku so zdravotným postihnutím najviac prekáža pri dennodennom pohybe po uliciach? 

TK: Najviac nám prekáža nesystémovosť. Odstraňovanie bariér je často len lokálne. Niektoré obrubníky či úseky sú upravené, ale nie je riešená napríklad doprava s nadviazanými chodníkmi. Ak mám vedieť nezávisle existovať, musím navštevovať aj školy, štátnu správu, zdravotnícke zariadenia. Často si vyberám cestu nie podľa toho, kam potrebujem ísť, ale kam sa vôbec dostanem. Pokiaľ v tej budove mám fungovať niekoľko hodín, potrebujem aj bezbariérové toalety. Privítali by sme preto jasný plán s časovým horizontom, kedy dosiahnuť bezbariérovosť konkrétnych prv­kov verejného priestoru. 

Po rokoch diskusií ma veľmi prekvapuje nevšímavosť, prekvapujú ma bariéry v nových objektoch a názory „ale prečo?”. Neustále sa stretávam s tým, že bezbariérové toalety slúžia ako sklady pre upratovačky. V Bratislave už cítim záujem, ale som toho názoru, že sme mali byť omnoho ďalej a mali sme byť vtiahnutí do vytvárania plánov debarierizácie. V dnešnej dobe by bola obyčajná mobilná aplikácia dobrou možnosťou, ako upozorniť, kde si neporadíme.

Celý záznam diskusie si môžete pozrieť na našom webe.

Národný projekt Deinštitucionalizácia zariadení sociálnych služieb – Podpora transformačných tímov sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci operačného programu Ľudské zdroje.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite