v rozhovore sa dočítate:
- či by bolo predlženie núdzového stavu v súlade s právom,
- čo si myslí o stanovisku ústavného súdu k núdzovému stavu,
- či nie je predlžovanie núdzového stavu zo strany vlády svojvoľné a následne nebezpečné do budúcnosti,
- ako sa môže občan domáhať svojich práv v núdzovom stave.
tento týždeň v stredu vláda predĺžila núdzový stav. Ako sa k tomu staviate?
Dá sa k tomu postaviť rôzne, napríklad právne, politicky či spoločensky. Skúsim zostať na začiatok v tej právnej rovine, a na to budeme potrebovať odkaz na niektoré konkrétne právne predpisy a ustanovenia. Núdzový stav je upravený predovšetkým v článku 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. V odseku 2 je jasne uvedené, že núdzový stav možno vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní. Vláda uznesením číslo 587 z 30. 9. 2020 vyhlásila núdzový stav od 1. 10. 2020 na obdobie 45 dní na postihnutom území Slovenskej republiky.
„Uvedomme si, že pandémia sa tak rýchlo neskončí, budeme s ňou musieť žiť minimálne niekoľko mesiacov. Nemôžeme celý ten čas konať ako v núdzovom stave.“
Ústavný zákon nič nehovorí o možnosti jeho predĺženia, na rozdiel napríklad od českého ústavného zákona číslo 110/1998 S., o bezpečnosti České republiky, ktorý v článku 6 ods. 2 jednoznačne predpokladá možnosť jeho predĺženia, avšak po predchádzajúcom súhlase Poslaneckej snemovne. To je dosť dôležité, pretože česká Poslanecká snemovňa je určitou zárukou toho, aby vláda nekonala svojvoľne a odôvodnenosť predĺženia výkonnou mocou, teda vládou, je tak kontrolovaná ďalšou zložkou moci – zákonodarnou mocou. Aj naša skromná odborná literatúra a názory niektorých právnikov sa prikláňajú k tomu, že núdzový stav nemožno predĺžiť, a dokonca ani vyhlásiť opakovane, a to s odkazom na č. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
čo z toho teda vyplýva?
A contrario, ak náš ústavný zákon nedovoľuje núdzový stav predĺžiť, ani ho vyhlásiť opakovane, nemôže tak vláda bez zmeny ústavného zákona urobiť. Nemožno to považovať ani za medzeru v zákone, pod ktorou sa myslí protiplánová neúplnosť zákona. Ústavodarca totiž vedel o možnosti predlžovania a priamo ju vo vyššie uvedenom ústavnom zákone predpokladá, nie však pri núdzovom, ale pri výnimočnom stave. Myslím si teda, že nie je možné ani predĺženie, ani opakované vyhlásenie núdzového stavu, ak nejde o vyhlásenie v dôsledku podstatnej zmeny okolností, teda napríklad že bol núdzový stav vyhlásený v prvej vlne a v druhej vlne pandémie covid-19, ale aj to je na pováženie.
BORIS NÉMETH
Na pováženie je aj, či by bolo možné predĺžiť núdzový stav len o vládou aktuálne schválených 45 dní, keďže to dokopy nepresahuje maximálny počet 90 dní. Z vyššie uvedených dôvodov som skôr za to, že nie, ale nemám na to zatiaľ úplne vyhranený názor a som zvedavá na predložené protiargumenty.
je však prakticky u nás možné predĺžiť núdzový stav?
Možné je v praxi všeličo. Otázka je, či je to aj v súlade s právnym poriadkom a aké to bude mať dôsledky právne. Teda či dôjde v dôsledku zásahu ústavného súdu k zrušeniu uznesenia o vyhlásení núdzového stavu pre protiústavnosť. A tiež ide o to, aké to bude mať dôsledky politické a spoločenské. Myslím si, že právne to za súčasného právneho stavu možné nie je. A ak sa tak stane, mal by uznesenie o predĺžení zrušiť ústavný súd.
Problém je však v tom, ako sa Ústavný súd SR postavil k rozsahu svojich právomocí už pri preskúmavaní uznesenia o vyhlásení núdzového stavu vo svojom poslednom rozhodnutí (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 10. 2020, sp. zn. PL. ÚS 22/2020). Vtedy ústavný súd povedal, že je primárne na vláde, aby posúdila, či sú splnené podmienky pre vyhlásenie núdzového stavu, pretože ona vie lepšie zhodnotiť situáciu a za svoje rozhodnutie bude demokraticky zodpovedná. Ústavný súd sa obmedzil len na prieskum toho, či nešlo zo strany vlády o zjavný exces a uzavrel, že nie. Tým si však sám značne okresal svoju právomoc, čo mu vytkol v odlišnom stanovisku aj sudca Peter Straka, s ktorým sa osobne stotožňujem viac.
je prakticky možné núdzový stav zrušiť či počkať na jeho vypršanie a vzápätí znovu vyhlásiť?
Opäť, možné je všeličo. Právo nie je nástroj, ktorý by mohol nejaké konanie zakázať v zmysle, že mu a priori zabráni. Je to však nástroj, vďaka ktorému možno následne určité konanie regulovať: v tomto prípade napríklad zrušiť uznesenie o vyhlásení núdzového stavu pre jeho protiústavnosť. Ak by došlo ku skončeniu v súčasnosti vyhláseného núdzového stavu a vzápätí k vyhláseniu nového a nedošlo by k žiadnej novej okolnosti, ktorá podmieňuje možnosť vyhlásenia núdzového stavu (napríklad k rapídnemu zhoršeniu zdravotného stavu obyvateľstva alebo napr. k inej živelnej pohrome), bolo by to obchádzanie ústavného zákona.
„Práve tých 90 dní by malo stačiť na odstránenie najzávažnejších dôsledkov a rizík a na to, aby sa pripravili opatrenia, vďaka ktorým sa bude fungovať ďalej.“
No ktovie, či by to ústavný súd vnímal ako zjavný exces vlády, respektíve jeho slovami ako „zjavne neprimeranú reakciu exekutívy“, ktorá by odôvodňovala zrušenie uznesenia o vyhlásení núdzového stavu. Ak by to tak nevnímal, možnosti právnej obrany sú značne oklieštené. Zrejme by museli jednotlivé fyzická a právnické osoby podávať žaloby a ústavné sťažnosti, prípadne až sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva.
neznamená tento stav, že ochrana občana pred svojvôľou zhora je slabá? Lebo to by sa kľučkami dali obchádzať aj iné pravidlá...
Presne z týchto dôvodov to považujem za neprípustné obchádzanie ústavného zákona. V núdzovom stave je možné oveľa jednoduchšie zasiahnuť do niektorých základných práv a slobôd – hoci nie vždy musí jeho vyhlásenie byť spojené aj s obmedzením základných práv a slobôd, ako potvrdil vo svojom vyššie zmienenom rozhodnutí aj ústavný súd. No práve kvôli možnosti dosť značného zásahu do základných práv a slobôd je úprava núdzového stavu pomerne pevná, mala by sa striktne dodržiavať a nemala by sa príliš široko vykladať. No nie každý má tento názor.
existuje litera zákona a duch zákona. Je opätovné vyhlasovanie núdzového stavu v súlade s duchom ústavy? Nie je to riskantná cesta pre vývoj spoločnosti?
Podľa môjho názoru nejde len o rozpor s duchom ústavného zákona, ale aj s jeho literou. A riskantná cesta to nepochybne byť môže, ak nezasiahne ústavný súd, ktorého limity sme si už vysvetlili. Isteže, je tu možnosť zmeny ústavného zákona. Na takúto zmenu však bude potrebných 90 poslancov Národnej rady a opäť by zostal zárukou ústavnosti ústavný súd. Ak by mala byť zmena ústavného zákona realizovaná okamžite, nešlo by to inak ako cez skrátené legislatívne konanie.
Meniť však ústavný zákon, ktorý má (v podstate) rovnakú právnu silu ako ústava, by rozhodne nemalo byť nepremysleným krokom. Ak by to išlo formou skráteného legislatívneho konania, nebola by to ideálna cesta a ani nie je jasné, či by pre to boli splnené podmienky. Tiež by bola legitímna otázka, či sa táto zmena nemohla uskutočniť už oveľa skôr v riadnom legislatívnom konaní – lebo s núdzovým stavom a aplikáciou ústavného zákona v pandemickej situácii predsa máme skúsenosť už od marca.
je teoreticky možné vyhlasovať núdzový stav znova, znova a znova?
Núdzový stav je už zo svojej podstaty krátkodobý stav aspoň bezprostredného ohrozenia najdôležitejších hodnôt, ako sú život, zdravie, životné prostredie či značných majetkových hodnôt v príčinnej súvislosti s pandémiou, živelnou pohromou, katastrofou alebo haváriou. Podstatou jeho vyhlásenia by malo byť dočasné, krátkodobé obmedzenie základných práv a slobôd, ktoré je nevyhnutné na preklenutie tých najhorších dôsledkov a hrozieb pandémie, živelnej pohromy, katastrofy či havárie. Určite to nemá byť dlhodobý stav.
„Možné je všeličo. Právo nie je nástroj, ktorý by mohol nejaké konanie zakázať v zmysle, že mu a priori zabráni.“
Práve tých 90 dní by malo stačiť na odstránenie najzávažnejších dôsledkov a rizík a na to, aby sa pripravili opatrenia, vďaka ktorým sa bude fungovať ďalej. Sama vláda v stanovisku pre ústavný súd uviedla, že obdobie 45 dní považuje za racionálne za účelom „dôslednej prípravy a prijatia takých legislatívnych a faktických opatrení, ktoré budú mať z dlhodobého hľadiska pozitívny vplyv na spomalenie šírenia koronavírusu covid-19.“
takže nie ste zástankyňou toho, aby sa vyhlasoval núdzový stav až do konca pandémie?
Nie som za to, aby sme také niečo umožnili. Máme tu aj iné prostriedky na jej zvládnutie, ako napríklad opatrenia Úradu verejného zdravotníctva a Regionálnych úradov verejného zdravotníctva, kvôli ktorým bola v parlamente len nedávno prijatá novela, aby boli formálne právne v poriadku, či vyhlásenie mimoriadnej situácie a s ňou spojené opatrenia. No a potom sú tu aj mimoprávne prostriedky, a tým je predovšetkým zodpovednosť každého jedného obyvateľa, osveta a s ňou spojené zníženie vplyvu hoaxov a konšpirácií vrátane trestania ich tvorcov a šíriteľov, pozitívna motivácia, výbava nemocníc vrátane personálu a možno aj pravidelné testovanie. Osobne a aj právne mám problém s tým, ak prevažujú zákazy. Síce nepopieram, že sú niekedy nutné, ale zatiaľ neprichádza dostatočná kompenzácia za ich strpenie, prichádzajú len tresty.
to je znepokojujúce... čo proti tomu možno právne urobiť?
Uvidíme. Môže si to rozmyslieť vláda a prijať kompromisné riešenie. Môže to napadnúť skupina poslancov, generálna prokuratúra, prezidentka či ombudsmanka a zrušiť ústavný súd. Problémy spojené s rozhodovaním ústavného súdu som opísala už vyššie. Netreba však zabúdať ani na to, že právo nás nespasí. Dôležitý je aj hlas občianskej spoločnosti, médií a vôbec verejnosti.
práve občania by mali byť chránení, ale nielen pred pandémiou, aj pred svojvôľou zhora. Ja osobne mám z tejto svojvôle obavy, podobné majú mnohí iní. Je to v pandémii dobre, aby sa občania báli štátu?
Nie som sociologička, ale aj sociológovia hovoria, že stupňovanie strachu rozhodne nepomáha, a ja s tým súhlasím. Situácia je už aj tak zlá pre pandémiu a s ňou spojené riziká. Nezabúdajme ani na zlý dopad na psychické zdravie každého z nás. Zároveň je pravda, že právne pravidlá najlepšie fungujú vtedy, keď sa s nimi ľudia najviac zžijú a prijmú ich za svoje. Prijať za svoje môžete pravidlo vtedy, keď mu rozumiete, keď uveríte, že je pre vás užitočné, a keď výhody, ktoré z neho pre vás vyplývajú, prevažujú nad negatívami. Vtedy je fungovanie pravidiel najefektívnejšie.
Ak nemáte efektívne pravidlá, napríklad preto, že im ľudia nerozumejú, pretože im ich napríklad neviete vysvetliť alebo nedôverujú ich tvorcom, tak ich neprijmú za svoje. Potom sa mnohí voči nim bránia, respektíve ich nedodržiavajú. A tak zostáva na zachovanie poriadku len sankcionovanie, ktoré je problematické právne i politicky, a ak sa väčšina porušení nedá zachytiť, bude aj neefektívne. Nezabúdajme ani na spoločensky veľmi nebezpečné vedľajšie produkty – teda, že ľudia prestávajú veriť vláde, radšej veria hoaxerom, konšpirátorom, mafiánom či extrémistom.
aby sme neskončili pesimisticky, ešte sa opýtam: Ak sa chce občan teraz, keď sa núdzový stav predĺžil, domôcť svojich práv, aké má na to legálne možnosti?
Budem sa teda snažiť povedať niečo pozitívne. Vždy je možné domáhať sa svojich práv individuálnymi žalobami, v tomto prípade hlavne správnymi. Následne ústavnými sťažnosťami, a ak to bude potrebné, aj sťažnosťami na Európsky súd pre ľudské práva. Je to však boj na dlhé lakte. Preto treba využívať aj mimoprávne prostriedky, z ktorých, zdá sa, celkom funguje verejný tlak.
Netvrdím, že odborne rozumiem epidemiologickej situácii, som však presvedčená, že to ľuďom treba v prvom rade vysvetliť. Trpezlivo, empaticky, opakovane, bez zveličovania, pozitívneho či negatívneho, a celkovo bez zbytočných emócií. V druhom rade treba prijať opatrenia, ktoré nevzbudzujú pochybnosti o súlade s právnym poriadkom, lebo taký stav vzbudzuje v ľuďoch nedôveru, a potom veria v ozaj pochybné právne výklady. Veľmi zle pôsobia aj negatívne reakcie na kritikov, predovšetkým odborníkov, ktorí sa naozaj snažia len pomôcť. Uvedomme si, že pandémia sa tak rýchlo neskončí, budeme s ňou musieť žiť minimálne niekoľko mesiacov. Nemôžeme celý ten čas konať ako v núdzovom stave. Chce to dlhodobé, premyslené a koncepčné riešenia vo všetkých oblastiach, právo nevynímajúc. A musíme v tom byť naozaj všetci spoločne a všetci musíme mať pocit, že prispievame a že sme vypočutí s našimi problémami a návrhmi na riešenie – nie, že sa rozhoduje o nás bez nás.
slavomíra Henčeková je právnička a asistentka poslanca Za ľudí Jána Benčíka.
BORIS NÉMETH