Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Peter Kerekes: Človek má vždy na výber

.anton Vydra .elena Akácsová .rozhovory

Päť krajín Varšavskej zmluvy okupovalo v roku 1968 Československo. O 50 rokov neskôr päť režisérov z týchto krajín natočilo film o krajanoch, ktorí sa na tom zúčastnili. Viac nám o filme aj o tom, čo pri jeho tvorbe zistil, povedal producent filmu Okupácia 1968 Peter Kerekes.

Peter Kerekes: Človek má vždy na výber BORIS NÉMETH

ako vznikol nápad natočiť dokument o okupácii Československa očami okupantov?

Je to dlhý príbeh. Pôvodne bulharská režisérka žijúca v Česku Světlana Lazarová ponúkla Českej televízii námet natočiť okupáciu očami bulharských okupantov. ČT oslovila českých režisérov a mňa ako maďarského režiséra, ale nakoniec od toho ustúpila, lebo by to bolo veľmi drahé. Mal som za sebou krásne rešerše, taký Dekameron 68, stále mi to vŕtalo v hlave a bolo mi ľúto, že sa to nerobí. Tak som sa spýtal, či je námet voľný, bol. Dohodol som sa so Světlanou Lazarovou a pustil sa do tohto projektu sám ako producent. Na rozdiel od ČT som však chcel, aby to nerobili naši režiséri, ale režiséri z tých krajín, ktoré nás okupovali. To sa mi zdalo najzaujímavejšie, nemať z tých krajín len protagonistov, ale mať aj pohľad mladšej generácie z tej krajiny. A tiež som tam chcel mať aj Rusov, lebo to je alfa a omega celého príbehu. Režisérov som zháňal asi rok.

podľa akého kľúča si ich vyberal? 

Ako sa mi páčili ich predošlé filmy. Zároveň som pri tomto projekte využil skúsenosť z veľmi úspešného projektu Cez hranice – film, ktorý produkovala rakúska spoločnosť Nikolaus Geyrhalter Filmproduktion. V roku 2004, keď sa rušil starý Schengen, oslovili piatich režisérov z krajín z východnej strany Schengenu. Pawel Lozinski z Poľska, Jan Gogola z Česka, Róbert Lakatos za Maďarsko, Biljana Cakić-Veselić za Slovinsko a ja som bol za Slovensko. Urobili sme päť krátkych filmov dokopy ako celovečerák. Pre mňa to bola najlepšia skúsenosť režiséra s producentom. Povedal som si, že to bude hrozne jednoduché, skopírujem to, čo robili oni, a snažil som sa aj tak správať k svojim režisérom ako oni k nám. A keďže vtedy vyberali v podstate začínajúcich tvorcov, tak som sa tiež snažil vyberať takých. Až na Stefana Komandareva, ktorý už je skúsený režisér, ale mal vynikajúci príbeh z Bulharska. 

ty si nechcel režírovať ani jeden z nich? 

Trhalo mi stále srdce, chcel som robiť aj maďarský príbeh, aj ruský aj každý ďalší. Ale povedal som si, že sa musím držať na uzde a nechať to na ich vlastné pohľady. Vzniklo päť zaujímavých projektov, ako sa oni dívajú na okupáciu Československa. 

nechcel si do toho spracovať aspoň náš pohľad na túto vojenskú operáciu? 

To už by bol iný film. Navyše, o roku 1968 v Československu už vznikli také vynikajúce filmy, ktoré my už nikdy nepredstihneme, to sú dokonalé veci. Preto ma zaujímal viac pohľad okupantov. 

mali režiséri k okupácii už predtým, ako si ich oslovil, nejaký postoj alebo vyhranený názor? Vedeli vôbec, že sa udiala? 

Každý inak. Marie Elisa Scheidt z Nemecka je najmladšia zo všetkých a tá o tom nemala ani poňatia. O našej okupácii sa dozvedela počas rešeršov na film. Linda Dombrovszsky z Maďarska to brala ako historickú záležitosť, ktorú skúmala. Vedela o tom pomerne veľa. Magdalenu Szymkow oveľa viac ako historické súvislosti zaujímali medziľudské vzťahy. Bola to pre ňu veľmi dobrá príležitosť, ako rozprávať nie o Československu, ale o Poľsku, ktoré bolo v komunistických časoch založené na udavačstve a drobnej nenávisti, čo zostalo v koreňoch dnešného Poľska. No a Bulhar Stefan Komandarev je vlastne veterán, je o desať rokov starší než ja, mal desať rokov vtedy, takže si to trošku pamätá. 

ruská režisérka Jevdokia Moskvina mala aký postoj? 

Mali sme veľa možností sa o tom rozprávať, lebo u nás celý film strihala. Mala k tomu taký rusko-obranný vzťah. Netvrdí, že to bolo dobré, ale zároveň dodáva, že v podstate skoro nikto nezomrel, a že to vlastne bola z technokratického hľadiska najúspešnejšia vojenská operácia 20. storočia. A to je aj pravda pri tej obrovskej mase vojsk. Viem, že to vyznie cynicky, ale viac ľudí zomrie pri dopravných nehodách, než koľko ich zomrelo počas okupácie Československa. 

od začiatku ste mali jasný práve ten príbeh jediného zabitého bulharského vojaka. On bol naozaj jediná obeť z vojsk Varšavskej zmluvy? Nebolo mŕtvych viac? 

Bolo, ale on bol jediný zabitý Čechoslovákmi. Ostatní zomreli pri autonehodách, boli tam samovraždy, infarkty.

ale asi ani ten Bulhar nezomrel z politických dôvodov.

To boli takí ožrani, ktorí si našli obeť. Nerozoznávali, či to je Bulhar alebo Rus podľa uniformy, navyše mal nápisy nie latinkou, ale cyrilikou. Bol to okupant. 

aj ten Bulhar bol ožratý.

Jasné, za triezva by sa to určite nestalo. 

„Dôstojník Iľja Smolkovskij: Človek má vždy možnosť výberu, otázna je cena toho výberu.“

ako ste vyberali ďalšie príbehy?

Dal som režisérom voľnosť a čakal som, s čím prídu. Linda Dombrovszky našla milostné a priateľské príbehy maďarských vojakov s našincami. Vojaci si tu našli frajerky, mali všelijaké milostné pletky. Teraz sa z toho robí dlhšia päťdesiatminútová verzia pre maďarskú televíziu. Až teraz som si pozrel ďalšie výpovede a veľmi ma mrzí, že sa nedostali do filmu. Napríklad, ako k vojakom prichádzali babky a hovorili: tak už ste nás prišli oslobodiť? Pripojíte nás naspäť? Bolo to 23 rokov po vojne. Tí ľudia si ešte pamätali biele knihy, repatriácie, veľkomadarský resentiment tam bol ešte veľmi dlho. 

čo Nemci? 

S nemeckým príbehom sme sa trápili dlho. Nemci vtedy vlastne ani neprekročili hranice. Ulbricht bol síce úplne najväčším podporovateľom invázie, no Nemci mali uniformy veľmi podobné Wermachtu a to by robilo zlú krv. 

vo filme aj zaznie, že nechceli zopakovať rok 1938.

To bola sovietska požiadavka. Časť nemeckých vojsk síce na naše územie vstúpila, ale sa aj rýchlo vrátila. Ale keby Československo naozaj kládlo odpor, tak by už na estetické otázky týkajúce sa uniforiem kašľalo a zmasakrovali by nás. No pokiaľ bolo všetko kvázi mierumilovné, vyčkávali za hranicou. Nakoniec sme našli dvoch pamätníkov: jeden z nich hovoril svojim spolubojovníkom, aby nestrieľali, keby bolo treba bojovať. Neagitoval verejne, iba si to medzi sebou rozprávali a niekto ho udal. Strávil osem mesiacov v base. 

čo bolo pre teba najprekvapujúcejšie zistenie? 

Keďže som to robil dlho, tak prekvapenia neprichádzali naraz ako šok. No pre mňa osobne bol azda najsilnejší hneď ten úvodný ruský pohľad, ktorým sa film začína, keď vidíme, ako sa generál Jermakov a ďalší veteráni každoročne stretávajú a spomínajú si na tieto udalosti. Dôstojník delostrelectva Iľja Smolkovskij sa zamýšľa nad tým, že či by strieľal v Rimavskej Sobote do civilného obyvateľstva, keby dostal rozkaz spustiť paľbu, alebo nie. Zaujímalo ma rozmýšľanie nad tým, že to nie je vždy čierno-biele, že ľudia neposlúchajú iba rozkazy, nie sú stádo, premýšľajú nad tým, čo robia.

smolkovskij tam hovorí, že by mohol neposlúchnuť príkaz, ale pýta sa, za akú cenu. 

Áno, hovorí doslova, že človek má vždy možnosť výberu, nasleduje pauza, a potom pokračuje otázkou, že otázna je cena toho výberu... Silný je aj moment, keď prídu Rusi do Prahy a zrazu sa stretnú s českým leteckým dispečerom. Ten bol vtedy vedúci letovej prevádzky v Ruzyni, ktorého okupanti držali pod samopalom. Idú na bežiacom páse a nevedia, čo si majú povedať. To ticho! Film je fantastické médium, ktoré cez situáciu, obraz, dokáže povedať viac než slová. 

zaujímavé bolo, že sa tí Rusi teraz, po päťdesiatich rokoch, aj celkom báli prísť do Prahy, či tam nebude nejaká provokácia, či sa tam niečo neodohrá. 

No lebo svedomie. Oni síce hovoria, že je to v poriadku, ale cítia, že to tak nie je. 

v letovej veži Jermakov telefonoval s generálom Gorelovom, ktorý celú operáciu v Československu riadil. Po skončení telefonátu povie staručký český dispečer: Tak si popovídali.

Bol tam chaos a ruská režisérka nerozumela, čo zachytila. Pre mňa ale bol prekvapením aj záber, ktorý sme točili nakoniec, krátko pred Vianocami. Chceli sme len, aby sa generál Jermakov prechádzal s vnukom, aby sme mali pekný obraz. A on mu kreslí do piesku a vysvetľuje okupáciu: pozri, tá situácia bola jednoznačná – tu je Československo, oni chceli vystúpiť z Varšavskej zmluvy, to bol takýto klin do krajín sovietskeho bloku, a to sme my nemohli pripustiť. A zase tá otázka: ale za akú cenu? Pre mňa je to symbolické, vidíme, ako sa názory starých rodičov prelievajú do hláv vnúčat. Aj tie propagandistické.

 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite