narodil si sa v Trebišove. Tam si aj vyrastal?
Áno, až do sedemnástich rokov. Môj život do veľkej miery poznačilo to, že otca, bývalého okresného šéfa ROH a kontrolóra, v šesťdesiatom ôsmom vyhodili z Komunistickej strany, pretože protestoval proti príchodu sovietskych vojsk. Zo dňa na deň sa z váženého človeka stal nezamestnaný, schudobneli sme.
ako človek dospieval v Trebišove?
Možností tam veľa nebolo, ale mali sme skvelé gymnázium. Dostal som sa naň síce až na odvolanie, lebo ako dyslektik som mal problémy s pravopisom. Ale matematiku som miloval. Keby vtedy moja sestra nepodala za mňa odvolanie, ktorému asi nikto okrem nej neveril, pracoval by som asi dodnes vo Vagónke na vysokozdvižnom vozíku.
na vysokú školu si sa dostal, hoci otec mal negatívny kádrový posudok.
Podarilo sa, to bolo vďaka mojej mame, ktorá pomohla ako účtovníčka jednému záhadnému človeku, z ktorého sa vykľul tajný gréckokatolícky kňaz, ktorý mal veľa kontaktov. Tak som sa dostal na Stavebnú fakultu.
kedy si sa rozhodol zmeniť inžinierstvo za kňazstvo?
Už v tých sedemnástich, vtedy som konvertoval. A hneď som túžil stať sa kňazom a neskôr dominikánom. Ale k tomu bola ešte dlhá cesta.
no dobre, ale čo v tom čase znamenalo nájsť niekde dominikána?
Predstav si, že si prečítaš životopis svätého Dominika a je ti jasné, že do tejto rehole chceš patriť. Nijakého dominikána však oficiálne nikde nebolo. Napokon som jedného našiel a začala sa moja príprava na taký rehoľný život, aký sa vtedy dal žiť: budem celý život chodiť do práce, nebudem mať ženu a deti, po práci sa budem venovať kňazskej službe v podzemnej cirkvi. To bol plán.
„Slovensku vďačím za to, čím som, no niekedy mám pocit, že je tam všetko nejaké komplikované.“
kedy si vstúpil do noviciátu?
Najprv som šiel na základnú vojenskú službu, no dva mesiace nato prišla Nežná revolúcia. Takže po vojenčine som už vstúpil priamo do obnoveného noviciátu v Košiciach. Vstup k dominikánom bolo najlepšie rozhodnutie, čo som v živote spravil. Dominikáni sú najlepšia rehoľa na svete. Čo ma však ťažilo, bolo to, že som už nemohol chodiť v civile, ale rovno ma obliekli do habitu. Už som nebol bežný, nenápadný človek medzi ľuďmi, ale páter Egýd, pred ktorým sa všetci skláňali.
po noviciáte ťa poslali na štúdiá do Olomouca.
Áno, to bol šok aj objav. My sme v Košiciach poznali takú poctivú, východniarsku, ľudovú formu zbožnosti a tu sme sa zrazu ocitli pri profesoroch, akými boli Dominik Duka a ďalší. Bola to otvorená fakulta, kde sa dalo o všeličom slobodne uvažovať, hľadať, rozprávať. Keď som prejavil záujem o psychológiu, Duka mi povedal, aby som si ju popri teológii pokojne spravil.
v nej si potom aj pokračoval.
Po skončení štúdia mi na katedre psychológie v Olomouci hneď ponúkli doktorát, no rehoľní predstavení povedali „Nie“ a poslali ma do Košíc. Ich „Áno“ prišlo až na môj tretí pokus.
prečo ťa priťahovala práve psychológia?
Lebo je to dobrá platforma na komunikáciu s neveriacimi. Pre mňa je cirkev priúzky priestor, je pre mňa málo starať sa iba o tých pár zverených ovečiek v košiari. Potrebujem hovoriť aj s ostatnými a tam by som si s teologickým jazykom nevystačil. Veľkú časť môjho života tvoria ateisti. Robil to tak aj svätý Dominik.
to je vec, ktorú máme spoločnú: medzi ateistami sa cítime neraz lepšie než medzi pravovernými katolíkmi. Čím to je?
Neviem. Mám niekedy pocit, ako keby sme sa v cirkvi, ktorú inak milujem, dostali do izolovaného sveta, komunikačnej bubliny, akoby do skanzenu: jazykového, kultúrneho. Veriaci ľudia majú neraz na všetko hotové odpovede, moralizujú, pričom často sami nemajú morálny kredit. Nemáme odvahu, čo je nepochopiteľné, lebo práveže veriaci by ju oproti neveriacim mali mať. Je to postavené na hlavu. Ateisti často kladú zaujímavé a úprimné otázky a niekedy sa mi zdá, že je v nich viac života. Viac ma inšpirujú, sú mi vzorom. Nemám rád, keď sa niektorí katolíci o neveriacich vyjadrujú s dešpektom.
si kňaz a zároveň psychológ a psychoterapeut – odlišuješ nejako tieto povolania?
Nie. Som stále ten istý človek. Aký som s ľuďmi pri terapii, taký som aj pri spovedi. Samozrejme, všade zastávam takú spoločenskú rolu, ktorá zodpovedá tomu poslaniu, ktoré práve robím.
dobre, posuňme sa ďalej: Retz, malé rakúske mestečko neďaleko hraníc s Českou republikou. Ako dlho žiješ v tamojšom kláštore?
Bratia ma tam poslali pred osemnástimi rokmi a spočiatku som mal pocit, že na mňa zabudli. Nikoho nezaujímalo, čo tam robím. Prvé dva roky som si doslova užíval slobodu robiť si, čo len chcem. Manželstvo, práca – to všetko dáva ľuďom nejakú štruktúru, rámec života, disciplinuje ich to. V Retzi som si uvedomil, že ja nič také nemám a musel som si takúto štruktúru vybudovať sám v sebe. Povedal som si, že takto nemôžem premárniť svoje talenty. Dal som si teda ciele a začal ich plniť.
„Ateisti často kladú zaujímavé a úprimné otázky a mám pocit, že je v nich aj viac života.“
vtedy si učil psychológiu aj na Trnavskej univerzite.
Áno.
prečo si musel odísť?
Zavolali mi, že ma už nepotrebujú. Bol som nadbytočný.
ale Olomouc ťa chcel.
Áno, na Slovensku som bol nepotrebný, v Česku o mňa prejavili záujem. Ale práve vtedy v Retzi, po silnej vnútornej kríze a bojoch, som si povedal, že treba začať žiť, fungovať, nestrácať čas. Nadobudol som takú vnútornú slobodu, až som si povedal, že už zo svojho života divadlo robiť nebudem a budem si rozprávať to, čo chcem. Takto slobodne sa cítim všade. Aj keď hovorím s dôležitými ľuďmi. Ľudia majú veľakrát úplne zbytočné strachy, napríklad strach urobiť chybu. Môžem ti k tomu povedať jeden príklad?
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.