Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mám plný kostol prázdnych lavíc

.eva Čobejová .anton Vydra .rozhovory

Roky pracoval ako psychiater, písal knihy plné úsmevných príbehov, ktoré pomáhali iným. Neskôr mal však pocit, že to nestačí, a hoci je ženatý a má dve dcéry, rozhodol sa nechať vysvätiť za katolíckeho kňaza. Max Kašparů.

Mám plný kostol prázdnych lavíc BORIS NÉMETH

slovenská cirkev, ale aj celá naša spoločnosť, si stále nesie ako traumu to, čo sa prihodilo arcibiskupovi Bezákovi. Ako vnímate tento problém vy?

Viem o tej kauze, aj keď nie toľko, koľko o nej viete vy. No je pravda, že veci by sa mali doťahovať do konca. Preto ma trochu prekvapil pápež František, že napriek návšteve kardinála Vlka, ktorý za ním prišiel aj s Róbertom Bezákom, dosiaľ v tejto záležitosti nič nepodnikol. Čaká sa. Zvyknem vravieť, že ak Boh stvoril čas, tak ho stvoril priveľa a najviac ho dal Katolíckej cirkvi. (Smiech.) Tá má na všetko čas. Ostáva čakať, aby sme sa dozvedeli, prečo sa to stalo, čo sa stalo a čo z toho bude?

ste však psychiater a preto chápete, čo znamená slovo trauma pre slovenských veriacich.

No viete, aj tu by mala platiť zásada, ktorá platí pre každú inštitúciu, že aj Katolícka cirkev by mala byť domom zo skla, o ktorom hovoril svätý Ján Pavol II. Malo by doň byť trocha vidieť. Bolo by preto namieste, aby nejaká odpoveď prišla. Nie hocijaká odpoveď, ktorá uspokojí a vylieči tú traumu, ale odpoveď, ktorá objasní príčinu nejasného kroku zo strany Vatikánu. Samozrejme, je otázne, či by objasnenie príčiny nebolo ďalšou traumou.

myslíte si, že by tá príčina mohla byť vážnejšia?

Môže byť vážnejšia a môže byť takisto banálna. Tu ide o subjektívny pohľad na vec. Zatiaľ vychádzame len zo špekulácií, ktoré plodia nové a nové špekulácie a v tých je uväznená skutočná pravda. Jánovo evanjelium hovorí, že „poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“. No ide aj o formu, s akou sa pravda vyslovuje. Keď ju niekto vysloví so zlým úmyslom, zraňuje, ak ju vysloví s dobrým úmyslom, oslobodzuje.

inou vecou sú správy, ktoré sa o Bezákovi šírili a ktoré poškodzovali jeho povesť.

To je pravda. Aj za mnou raz ktosi prišiel a pohoršoval sa nad tým, že ten Bezák jazdil na bicykli. Počujete dobre? Na bicykli! Vravel som tomu človeku, že čo je na tom, veď je to normálne. No ten človek trval na svojom: Vari môže arcibiskup jazdiť na bicykli? Pripomenulo mi to situáciu, keď som mal bohoslužbu v jednej farnosti, kam som prišiel do sakristie v rifliach. Bohoslužobný odev ich pri oltári síce prekryl, ale jeden veriaci to videl a prišiel za mnou s tým, že v tých modrých nohaviciach už k nim viac chodiť nemám. Vraj všetci velební páni, ktorí tam slúžili, chodili zásadne v čiernom a aj ja sa mám držať tradície. A ja mu na to, že keď k nim prídem opäť, budú musieť dlho čakať, lebo prídem na somárovi – tradične, ako cestoval Ježiš. Nepochopil to.

v lete sa zranili niekoľkí kňazi počas výstupu na Mont Blanc a našli sa aj reakcie, že kňaz nemá nielenže jazdiť na bicykli, ale už vonkoncom nemá čo liezť po Mont Blancu a hazardovať so svojím životom.

Vidíte, a sám svätý Ján Pavol II. bol alpinista a kanoista. V zásade tu ide o dve veci: o mentalitu a o realitu. A tieto dve veci sa nie vždy zlučujú. To je prípad Slovenska. Realita je, že biskup jazdí na bicykli, kňaz lezie po horách, chodí sa potápať alebo má doma saunu, no mentalita na to ešte nie je pripravená. Má to aj odvrátenú stránku: ctím si Eucharistiu a vidím, ako mentalita ochladne, keď sa úcta k sviatostiam začne znižovať. Chápem preto, že sa niektorí radšej pridŕžajú konzervatívneho štýlu, aby mentalitu nenarušilo to, čo príde. A ono to k vám príde. Je to ako podvedomá brzda pred zľahostajnením, k akému došlo napríklad v Nemecku, kde všetci pristupujú k Eucharistii, no nikto nechodí na spoveď alebo tam, kde sa už Eucharistia prijíma nielenže rukou, ale v rukaviciach.

„Ako sa vravelo v stredoveku: Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba.“

v Nemecku pôsobia aj kňazi, ktorí spoveď vyžadujú.

To sú len zrnká, Nemecko je veľká krajina. Problém vidím v ponuke a dopyte. Kňaz má byť k dispozícii v spovednici pred každou omšou. Tá možnosť tu má byť. Vo Veľkej Británii sekularizácia v rámci anglikánskej cirkvi spôsobila, že mnoho veriacich prestúpilo na katolicizmus. Sekularizácia nie je cesta. Vezmite si takú sekularizovanú krajinu, akou je Česko: a máme tam dva funkčné trapistické kláštory s prísnou disciplínou! Ak si niekto kladie nároky na duchovný život, bude ich hľadať tam, kde skutočne sú.

to zrejme súvisí aj s vyhľadávaním tridentskej liturgie v posledných rokoch.

Áno, pretože tieto omše majú v sebe mystérium, zatiaľ čo mnohé dnešné, priam „moderné omše otvorené svetu“ sú často sprotestantizované bohoslužby. Kdesi v Holandsku používa akýsi rímskokatolícky kňaz namiesto vína pivo. Vraj „hľadá nové liturgické cesty“. V Cirkvi vznikol obrovský chaos, kde si každý robí veci po svojom. A kto ctí tradíciu a bohatstvo „starej cesty“, je priam nebezpečný.

nedávno sa v českom Katolíckom týdeníku písalo o dôležitosti ľudovej zbožnosti. U nás je problém opačný: máme jej priveľa, a tak vieru redukujeme na púte a mariánsku úctu.

Iste, na Slovensku máte viac ľudovej zbožnosti než premysleného a „hlbokého“ teologického povedomia. Ale nechcem si ani predstaviť, že by v dedine boli všetci laici študovaní teológovia. Každý so svojou vlastnou „cestou“. Potom by ani jedna neviedla do kostola.

čo o nás hovorí sklon k ľudovej zbožnosti?

Sme tu pri tradíciách. Poznám v Česku ľudí, ktorí po sobáši chodia do kostola, no nie k sviatostiam. Pýtam sa ich prečo. A oni na to: „To je naša rodinná tradícia.“ V inej rodine zas všetky deti pokrstia, no tým sa to pre nich končí. Takže vy tu máte národné tradície, my rodinné. Tie slovenské s ľudovou zbožnosťou sa mi páčia viac. Keby u nás bolo viac ľudovej zbožnosti, nemal by som vo svojej farnosti v Žirovniciach tridsať ľudí v kostole.

tridsať? To nie je veľa.

Nie je, ale vravím, že mám plný kostol – prázdnych lavíc. Raz ich tam však bolo štyridsať. Prišli nejaké ženy z Oravy, ktoré u nás začali pracovať v továrni. O mesiac z nich už do kostola chodili iba dve. Pýtal som sa, kde sú ostatné: „Tu sa do kostola nechodí, tak s tým prestali.“ Prispôsobili sa. To je druhá tvár ľudovej zbožnosti. Nie je to zakorenená viera.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite