Dalibor Roháč: Čo možno a čo nemožno čakať od Európskej únie

v roku 2022 ti v angličtine vyšla kniha o Európskej únii, ktorá prinášala revolučný pohľad: že EÚ nepotrebuje smerovať k čoraz užšiemu zjednoteniu, aby bola silná. Teraz je tu v slovenčine, volá sa EÚ v čase rozkolu a stále je aktuálna. Skúsim ju na úvod trochu zhrnúť. EÚ má tendenciu vidieť seba ako nejaký stroj na jednotu. A nejednotnosť, ktorá je v nej prítomná, vníma ako problém. Ty nejednotnosť akceptuješ ako danú vec, hovoríš o polycentrickosti Európy. Čo to je? V čom je to problém a v čom to môže byť prínos?

Európa je rôznorodý kontinent a vždy ním bola. Je to kontinent, kde projekt celoeurópskej politickej centralizácie nikdy nemal veľkú šancu na úspech. Historickou normou pre spravovanie európskej diverzity boli komplikované útvary ako Svätá ríša rímska alebo Poľsko-litovská republika, alebo Hanzová liga obchodných miest na brehu Baltského mora. Z môjho pohľadu je Európska únia vlastne pokračovateľom tejto dlhej historickej európskej tradície balansovania rôznorodosti a jednoty. To, čo malo šancu uspieť v užšom kruhu krajín, čiže nejaký spoločný politický projekt, ktorý by viedol, povedzme, k jednotnému štátnemu celku, nemá šancu uspieť v Európskej únii obsahujúcej aj tzv. nové demokracie z východnej Európy. Ich prijatím sa stala nezvratne rôznorodejšou, a preto by mala o sebe začať premýšľať inak. Netreba rôznorodú Európu zbytočne vtesnávať do konceptu čoraz užšej jednoty. Treba pracovať s takou Európou, aká existuje. To je základná téza.

tá téza znie, že treba vidieť realitu.

Áno. Mne sa zdá, že v európskom projekte existovali dva vzájomne sa posilňujúce myšlienkové prúdy, ktoré podľa mňa v posledných rokoch narazili ako kosa na kameň. Ten prvý je predstava, že Únia je proces, ktorý povedie k nejakému politickému výsledku vo forme spoločného európskeho štátu alebo pekne usporiadanej európskej federácie. A tým druhým bola myšlienka, že samy dejiny sú v nejakom samopohybe k lepším zajtrajškom. Tým v žiadnom prípade nechcem Úniu obviňovať z totalitného drajvu na svetlé zajtrajšky, mnohí liberáli predpokladali, že dôležité otázky sú vyriešené, že vieme, čo sú ľudské práva, čo je liberálna demokracia, a teraz iba čakáme, kým sa dejiny pohnú  smerom k pokroku a všetci skončíme v nejakej šťastnej destinácii, ktorá vyzerá, neviem, ako Dánsko.

ešte k tej rôznorodosti – tá neprišla iba s rozšírením o postkomunistické štáty. Bola prítomná už na začiatku, sama Únia bola pokusom prekonať spory na európskom kontinente. Ale hoci bola nejednota v samom základe EÚ, po rozšírení o postkomunistické krajiny mnohých akoby prekvapila. Ako si to vysvetľuješ?

Tá nejednota tam vždy bola. Celý povojnový projekt bol o tom, že si krajiny k sebe budovali chodníčky, a bol v tom úspešný: dnes je už konflikt medzi európskymi krajinami, niekdajšími európskymi mocnosťami, nemysliteľný. Lenže tie krajiny sú stále rozdielne a majú rozdielne záujmy, takže predstava, že všetci skončíme v nejakej šťastnej európskej federácii, bola vždy nerealistická. A keď sa pripojil tucet ďalších krajín, ktoré sú podstatne chudobnejšie, majú iné právne inštitúcie, niektoré ešte z komunistickej éry a navyše ich charakterizuje istý sociálny konzervativizmus, tak sa tá rôznosť dostane na ešte inú úroveň, ešte skomplikuje pokus o napredovanie integračného projektu. Videli sme to pri neúspešnom schvaľovaní ústavy pre Európu a potom Lisabonskej zmluvy. Odvtedy sa v dnešnej politickej realite nikto ani len nesnaží revidovať existujúce zmluvy, lebo revízia týchto zmlúv by otvorila Pandorinu skrinku a nikdy by sme sa už k ničomu konštruktívnemu nedopracovali. Toto je realita, s ktorou musíme pracovať, v tejto realite sa musíme snažiť, aby Európska únia bola úspešná, aby sa jej darilo produkovať európske verejné statky ako spoločný trh, ideálne spoločný finančný a kapitálový trh, spoločnú obranu, kde je to len možné. Na to potrebujeme spoločné pravidlá, ale súčasne musíme akceptovať, že to nebude vždy tak, že 27 členských krajín sa dohodne a bude všetko robiť spolu. A to je tá polycentrickosť.