v Maďarsku prehral Orbán, ktorému sa zdalo, že nikdy neprehrá, V Srbsku prehral Vučić a vyhrali študenti. Vyzerá to tak, že ak o rok na Slovensku vyhrá opozícia, tak by východná Európa vrátane Poľska a pobaltských krajín mohla byť na dobrej ceste. Keď sa zároveň pozrieme na západnú Európu, vidíme stúpajúcu popularitu Faragea, AfD, Le Penovej a ďalších. Je toto bežné kyvadlo dejín? 

Myslím si, že nám to ukazuje jednu dôležitú vec, a tou je, že my nemáme v Európe jednu politickú scénu. Máme veľa politických scén, každá krajina má vlastnú dynamiku. A keď 16 rokov vládne Orbán takým spôsobom, ako vládne, tak príde logická protireakcia. V Nemecku, Francúzsku a v ďalších krajinách sa zatiaľ darilo hlavným mainstreamovým stranám držať populistické strany preč od moci. Bolo to však za cenu toho, že veľké koalície, ktoré boli veľmi nesúrodé, neboli schopné nič poriadne presadiť. Tým narastala nespokojnosť voličov a to vlastne nahráva populistom. Takže tu jednoducho nemáme jednu jasnú politickú scénu v Európe, ktorá by fungovala nejakým spôsobom synchronizovane, rovnako ako napríklad máme americkú. Na druhej strane je asi potrebné povedať, že všetky tie populistické strany alebo rôzne antidemokratické sily nie sú vo všetkých krajinách úplne rovnaké. Je veľký rozdiel medzi Orbánom a Giorgiou Meloniovou a Marine Le Penovou a AfD. Napríklad si myslím, že keby vyhrala Marine Le Penová vo Francúzsku, tak sa pravdepodobne jej strana posunie bližšie k politike Giorgie Meloniovej. 

vrátane vzťahu k Rusku? 

Myslím si, že by to bolo niečo podobné. Úplne iný prípad, než keby v Nemecku, nedajbože, vyhrala AfD, ktorá je jasne proruská. Nemecko má historicky veľmi blízko k Rusku. Nielen v posledných niekoľkých desaťročiach, ale keď sa pozrieme na politiku Nemecka na začiatku 20. storočia, tam bolo dokonca pokrvné príbuzenstvo panovníkov. Nemecko malo vždy nejakým spôsobom mimoriadne vzťahy s Ruskom. Potom to, pochopiteľne, vyvrcholilo počas paktu Ribbentrop-Molotov. A potom sa tie dve diktatúry pustili do seba a táto spomienka sa zmazala. Mám tým na mysli, že sa nemusíme báť všetkých tých jednotlivých populistických strán rovnako. Je potrebné tie európske politické scény analyzovať každú zvlášť.

tak skúsme úplne krátko. Už je to nejaký ten piatok, čo vyhral Péter Magyar. Prvotná emócia aj rozumový úsudok boli, že konečne. Pretrváva to aj po mesiacoch?

Myslím, že áno. Je to naozaj veľký rozdiel oproti tomu Orbánovi, minimálne v obludnej korupcii, ktorá v maďarskej spoločnosti fungovala minimálne ešte v posledných niekoľkých rokoch Orbánovej vlády. Tu sa zdá, že Maďarsko sa naozaj vydalo smerom do Európy, do Európskej únie. To politické smerovanie je viac-menej jednoznačné. Vzťah k masmédiám je úplne iný. Magyar sa nesnaží médiá manipulovať tak, ako to robil Orbán. Na druhej strane si ale musíme uvedomiť, že Péter Magyar nie je ľavicový ani liberálny politik. Je to vlastne iný druh konzervativizmu, klasickejší. A ten má v Maďarsku svoje špecifiká. Vychádza z „poučenia z Trianonu“. Maďari jednoducho ťažko nesú to, že prišli o toľko územia a toľko ľudí. A to sa týka Maďarov úplne všetkých politických strán. Ten maďarský nacionalizmus bude v ich zahraničnej politike prítomný vždy. S tým sa Európa a hlavne tie okolité krajiny budú musieť nejakým spôsobom vyrovnávať.