išli ste na Ukrajinu s nejakým konkrétnym posolstvom. S čím sa z nej vraciate?

Myslela som si, že idem aj s posolstvom osobnej podpory, vyjadrenia solidarity a spolupatričnosti. A napokon sa vraciam s odkazom, že treba myslieť na život a na budúcnosť. To ma úplne prekvapilo. To som nečakala.

čo to spôsobilo?

Boli sme na cintoríne v Mukačeve a stáli sme pri spoločnom hrobe otca a syna. Čo vám vtedy napadne? To prvé je žena, matka, manželka. Ako sa dá žiť s takouto stratou? Keďže o veľkých osobných stratách sama niečo viem, viem, čo prežívajú.

Bolo tam veľa vojakov a bol s nami aj farár. Urobili malú omšu a prekvapilo ma, s akou vážnosťou nás prijali. Bolo v tom niečo veľmi úprimné. Od prvého momentu som cítila spriaznenosť až priateľstvo a veľkú dôveru. A to je v dnešnej dobe veľký dar. Napriek smútku a napriek vojne tam prebleskoval aj záblesk chuti žiť.

Boris NémethSpoločný hrob otca a syna na cintoríne. Počas obradu farár Sergej Gerzanič spomína na oboch mužov.

potom sme išli do centra Mukačeva a Robertovi Ivančovi zazvonil telefón. Jeho manželka mu volala, že ich zamestnanca zastavili štyri policajné autá a chceli ho odviesť do armády. Robert telefonoval šéfovi polície a muž bol nakoniec prepustený. Čo ste si vtedy uvedomili?

Je to veľký problém. Keď vypukla táto druhá etapa vojny v roku 2022, veľa Ukrajincov sa hlásilo dobrovoľne. Dokonca ich bolo viac, ako armáda dokázala na začiatku prijať. Prešli však roky a potrebujú ďalších vojakov. Mnohí z tých, ktorých vtedy odmietli, si už našli iný spôsob, ako byť užitoční. Podnikatelia napríklad vedia, že musia podnikať, aby krajine vytvárali potrebné financie.

A zároveň vidia množstvo zranených a mŕtvych. Je preto psychologicky oveľa ťažšie rozhodnúť sa ísť teraz do armády. Dobrovoľnosť u mnohých opadla. A úprimne, toto odchytávanie je pre mňa cez čiaru. To je trochu moc.