sme zvyknutí, že Slovensko býva v európskych rebríčkoch na posledných miestach. Tentoraz je Slovensko spolu s Maďarskom na prvom mieste, ale v rebríčku polarizácie – tieto dve krajiny sú najpolarizovanejšie spoločnosti v Európskej únii. Sme susedia, dlho sme boli súčasťou jedného štátu. Čo je to za jav, že práve Slovensko a Maďarsko sú dnes tak hlboko rozdelené? Kto to spôsobil a čo sa s tým dá robiť? Ilona Németh je v tejto téme v zaujímavej pozícii. Je príslušníčkou maďarskej menšiny na Slovensku, dlhodobo kritizuje pomery v Maďarsku a sleduje vývoj na Slovensku. Keď ste si správu o polarizácii v Maďarsku a na Slovensku prečítali, aká bola vaša prvá reakcia?

Ilona Németh: Veľmi ma to prekvapilo. O Maďarsku som to tušila, tam mám skúsenosť z posledných šestnástich rokov. Ale prekvapilo ma, že hneď za ním je Slovensko, to som doteraz vnímala trochu inak. Pri porovnaní s Maďarskom som mala pocit, že slovenská spoločnosť je v istom zmysle zdravšia. Že ľudia reagujú na problémy, kritizujú ich, neboja sa ísť do ulíc. Niektorí moji slovenskí priatelia mi dokonca hovorievali, že som voči slovenskej spoločnosti menej kritická, než by som mala byť. A ja som im odpovedala, že keď to porovnám s Maďarskom, tak tie pomery sú jednoducho iné. Samozrejme, vnímam, že počas posledných rokov a najmä za súčasnej Ficovej vlády sa situácia mení, ale aj tak ma to prekvapilo.

polarizovaná spoločnosť je pre mnohých trochu abstraktný pojem. Čo to vlastne znamená? Čo si pod tým predstavujete vy?

Predstavujem si pod tým najmä svoje skúsenosti z Maďarska. Pamätám si obdobie po roku 1989. Aj na Slovensku, aj v Maďarsku panoval pocit istého zjednotenia spoločnosti.

keď vtedy v Bratislave vystúpil na námestí Karel Kryl, skandovali sme: „Sme jeden národ.“ Mysleli sa tým Česi a Slováci. Dnes to znie neuveriteľne.

Áno. Potom sa to však menilo. Po nástupe druhej vlády Fideszu v roku 2010 už o niektorých veciach nebolo možné otvorene hovoriť ani s priateľmi. Nedalo sa rozprávať o tom, koho človek podporuje. Možno to neprišlo hneď v roku 2010, ale ja si pamätám obdobie po voľbách, keď Fidesz prehral a vznikla vláda Ferenca Gyurcsánya. Fidesz počas celého nasledujúceho volebného obdobia viedol permanentnú kampaň. Neustále útočil na druhú stranu. Dá sa to porovnať napríklad s tým, ako sa u nás dlhodobo útočilo na prezidentku Zuzanu Čaputovú. Tlak je nepretržitý, niekedy silnejší, niekedy slabší, ale nikdy sa nezastaví, a takto Fidesz pracoval celé roky. A práve vtedy sa začala prehlbovať polarizácia, až sa napokon v posledných rokoch už o politike a verejnom živote nedalo rozprávať ani s priateľmi, ani s rodinou. Ak si ľudia chceli zachovať vzťahy, týmto témam sa radšej vyhýbali. A počas pandémie covidu sa to ešte zhoršilo. Je to na bazálnej úrovni – v rodinách. To je na tom dôležité.

keď hovoríte, že ste sa o tom nemohli rozprávať, ak ste chceli zostať aspoň trochu kamaráti – prečo?

Lebo vznikali konflikty, ktoré sa už nedali racionálne vysvetliť. Postupne sa z tej ideológie stalo niečo, čo by sa dalo prirovnať k viere. Vzniklo kmeňové vnímanie, jednotlivé tábory sa radikalizovali. Dnes to už vieme takto pomenovať, ale vtedy sa to dialo veľmi pomaly. To, čo sa deje na Slovensku posledné tri roky, vo mne vyvoláva pocit, že súčasná slovenská vláda ide na spoločnosť dvojitou alebo štvoritou rýchlosťou. V Maďarsku sa to dialo oveľa pomalšie. Tá žaba sa varila naozaj postupne.

to varenie žaby ma zaujíma. Kde sa to začína? U nás aj v Maďarsku. Na Slovensku máme výraz „huckanie“ alebo „štvanie“. Že jeden tábor poštve svojich prívržencov proti druhej polovici krajiny. Čím sa to začína? Tvrdením, že tá druhá polovica sú nepriatelia Maďarska?

Začalo sa to kultúrnou vojnou. Ja poznám najlepšie oblasť kultúry a umenia. Vytvorila sa napríklad Maďarská akadémia umení, začali sa podporovať „vlastní“ ľudia a všetko sa začalo označovať ako národné. Doma sme si z toho robili žarty. Hovorili sme o „maďarskej tráve“, „maďarskom stole“. Postupne všetko dostávalo prívlastok „maďarský“ a tí, ktorí tento jazyk nepoužívali, boli považovaní za „menej maďarských“, lebo nespĺňali očakávania.

menej maďarských?

Áno. Hovorilo sa, že nie sú „skutoční Maďari“ alebo že sú „iní Maďari“.