vonku je strašné teplo, sme z toho na nervy a, čo je paradox, aj trochu prechladnutí. Neurobiologička Dominika Fričová v tomto teple rieši krásnu vec – vydáva svoju prvú knihu. Volá sa Cesta do mozgu a späť, podnadpis je Ako ho pochopiť, trénovať a upokojiť. Keď človek vydá svoju prvú knihu, často to sprevádza zmes pocitov. Prvým je radosť, druhým je strach, že je to blbosť, tretím, že to bude dobré a tak ďalej. Ako to vnímaš ty?

Dominika Fričová: Tú zmes pocitov si opísal úplne presne. Teraz vo mne asi prevláda to, že ak by sa to dobre čítalo, tak by som napísala aj ďalšiu. Možno by sa volala Cesta do mozgu a ešte ďalej. 

ďalej kam?

K tomu, ako ho vnímať a vylepšovať. V Ceste do mozgu a späť sa snažím vysvetliť niektoré veci na konkrétnych príbehoch a potom ich reflektovať späť k sebe. Niektoré veci, o ktorých si myslíme, že sú čisto pod vplyvom stresu alebo niečoho podobného, nevnímame ako funkciu mozgu, pritom s ním úzko súvisia. Vždy na príbehu vysvetlím, čo sa vtedy deje, a potom sa v závere každej kapitoly snažím dať rady, čo sa s tým dá robiť.

spoznal som ťa ako človeka, ktorý sa vrátil na Slovensko z prestížnej kliniky Mayo v Amerike s tým, že ide pomôcť slovenskej vede a svojmu miestu v nej. Potom som ťa spoznal ako človeka, ktorý je po pár rokoch dosť smutný z toho, ako to tu celé funguje, ale zároveň má zanovitú odvahu a odhodlanie, že napriek tomu zostane. A teraz prichádza kniha. To, že vydávaš knihu, popularizuješ vedu, je ďalší prejav toho tvojho odhodlania zostať tu?

Vôbec by som nenazvala vzdorovitým odhodlaním, aj keď si to povedal veľmi pekne. Áno, rozhodla som sa tu zostať a vytrvať. Ale každý mesiac pochybujem, či tu chcem zostať. Najmä v priebehu posledného roka sa to ešte prehĺbilo. Tá kniha je s tým skôr paralelná. Vždy v mojom vedeckom živote prichádzali rôzne skúsenosti, ktoré ma najprv priviedli na Mayo Clinic a potom zase späť na Slovensko. Podobne vznikala táto kniha. Je výsledkom snahy o popularizáciu vedy. Pretože ak ľuďom nebudeme vysvetľovať, čím je veda krásna a čo všetko nám umožňuje vidieť a odhaliť, nebudú ju vidieť ako niečo potrebné. Začalo sa to podcastom, ktorý sme tvorili spolu s Denisou Prokopčákovou a volal sa Brainstorming. Tam som si zbierala témy, pôvodne z nich mali byť skriptá pre študentov. Lenže ako to celé vznikalo, pochopila som, že nechcem písať skriptá. Táto kniha je formovaná tak, aby to nebola klasická popularizačná publikácia, kde sa najprv vysvetlia pojmy a potom sa s nimi ďalej pracuje. Sú to príbehy a každý môže začať ktorýmkoľvek z nich. Skriptá sú na vzdelávanie študentov, ale ja by som rada vzdelávala širšiu populáciu. Tak vznikla táto kniha.

vzdelaní ľudia z vedy Slovensko opúšťajú. Čo ti hovorí ten odliv mozgov?

Úplne ich chápem. Čím ďalej, tým viac. Prišla som sem s tým, že som vedela, čo bude ťažké. Myslela som si, že keď prekonám tie veci, o ktorých viem, že budú náročné, tak už to bude okej. Lenže prišli ďalšie veci. Poviem konkrétny príklad. Od návratu z Ameriky som získavala granty, ktoré mi zabezpečovali výplatu. Potom prišli granty z Plánu obnovy, ktoré zabezpečili určitú kontinuitu. Lenže po ich skončení už žiadna kontinuita neexistuje. A dnes som napríklad dostala výplatnú pásku: mesačne 1 300 eur v čistom. V Bratislave prežiť z takého platu, po skúsenostiach, ktoré mám, a pri všetkom, čo robím, je výsmech. Takže sa vôbec nečudujem ľuďom, ktorí odchádzajú. Je to existenčná vec.

„Najväčšou charakteristikou mozgu je jeho komplexnosť. Súčasná neurobiológia má na ňu zatiaľ veľmi obmedzený pohľad.“

poďme ku knižke. Keď sa povie „cesta do mozgu a späť“, evokuje to, že do mozgu sa dá nahliadnuť. Lenže mozog je v lebke. Keď tú lebku otvoríme alebo sa tam pozrieme röntgenom, cétečkom či magnetickou rezonanciou, vidíme nejakú hmotu. Ale vidíme aj dovnútra mozgu?

Pri niektorých princípoch neurobiológie máme, samozrejme, modelové organizmy. Na viaceré základné princípy sme prišli práve vďaka experimentom na zvieratách, kde sa ten mozog reálne otvoril. Samozrejme, to, že sa myš správa určitým spôsobom, ešte nemusí byť úplne presne prenosné na človeka. Potom máme čoraz lepšie techniky na skúmanie ľudského mozgu. Sú to zobrazovacie metódy. Ako si povedal, hlavne magnetická rezonancia a potom pozitrónová emisná tomografia. Pri magnetickej rezonancii vieme posúdiť jednotlivé štruktúry, ich veľkosť, hrúbku, teda také mechanické parametre. Pri pozitrónovej emisnej tomografii vieme sledovať, ktorá oblasť mozgu sa aktivuje. Je to založené na metabolizme. Keď je nejaká časť mozgu aktívnejšia, na snímkach „svieti“. Tieto dve metódy sú dnes hlavné. Potom máme elektroencefalogram, ktorý hovorí o aktivite jednotlivých skupín neurónov. Práve so zlepšujúcimi sa technológiami sa dostávame ďalej a ďalej. Každá z nich má svoje limity a svoje rozlíšenie, ale postupne začíname vidieť do mozgu vo väčších detailoch. Jedným z pekných príkladov je napríklad Neuralink. To sú elektródy zavedené do mozgu. Zatiaľ hovoríme iba o povrchových štruktúrach, teda o mozgovej kôre. Neuralink má, myslím, viac než sto elektród, ktoré snímajú aktivitu neurónov. Takže sa dostávame hlbšie a hlbšie. Samozrejme, stále nemáme technológiu, ktorou by sme bez poškodenia dôležitých štruktúr zaviedli elektródy z povrchu lebky napríklad do hipokampu alebo amygdaly a dokázali priamo nahrávať spomienky alebo čítať myšlienky. To ešte nevieme. Technológia však napreduje. Najväčšou charakteristikou mozgu je jeho komplexnosť. Súčasná neurobiológia má na ňu zatiaľ veľmi obmedzený pohľad. Chápeme, že tam tá komplexnosť je, ale ešte jej úplne nerozumieme. Myslím si preto, že neurobiológia sa bude ďalej rozvíjať práve smerom k lepšiemu pochopeniu tejto komplexnosti.

povedala si, že vieme zistiť, ktorá časť mozgu sa pri nejakej činnosti aktivuje, akoby „svieti“. To ale ešte neznamená, že vieme, čo sa tam deje. Inými slovami, nie je to tak, že sa tvárime, akoby sme mozgu už celkom rozumeli, pritom sme len na začiatku?

Sme úplne na začiatku, to však neznamená, že mu nerozumieme vôbec. Len nástroje, ktoré dnes máme, sú stále veľmi obmedzené vzhľadom na otázky, ktoré sa snažíme zodpovedať. Napríklad sa rozprávame o neurotransmiteroch, čo sú chemické látky, ktorými si neuróny navzájom posielajú správy. Niektoré z nich sú známejšie. Napríklad serotonín, o ktorom sa často hovorí v súvislosti s depresiou, alebo dopamín, ktorý sa zvykne spájať so šťastím, hoci aj to je oveľa zložitejšia téma. Potom možno ľuďom napadne ešte oxytocín. Neurotransmitery sú chemické látky a fungujú ako signály. Aby však mohli niečo robiť, potrebujú prijímač. Čiže nejakú „anténku“, na ktorú sa naviažu a potom vykonajú svoju úlohu. Teraz si predstavme, že jeden neurón nefunguje tak, že reaguje iba na serotonín a iný iba na dopamín. Neuróny majú viacero takýchto „anténok“, teda receptorov na rôzne signály, a práve kombinácia týchto signálov určuje, ako neurón zareaguje. Zastúpenie týchto „anténok“ na neurónoch závisí od toho, kde sa daný neurón nachádza.

pod anténkami si môžeme predstaviť výčnelky?

Volá sa to receptor, čiže prijímač signálu. Keby sme si to chceli predstaviť, povedzme, že neurón je satelit a receptor je jeho prijímač signálu.

skúsme začať od začiatku. Keď sa kreslí neurón, býva tam také väčšie teliesko a z neho vedú tenké spojenia k ďalším neurónom. Čo je vlastne ten neurón?

Je to bunka.

jedna bunka?

Áno.

a čím je charakteristická?

Vie prijímať tieto signály...

tieto zlúčeniny, tieto chemické látky.

A zároveň šíri informáciu vo forme elektrického signálu.

keď dostane tú chemickú látku?

Áno. Celý prenos signálu v nervovej sústave prebieha pomocou zmeny elektrického potenciálu. To závisí od toho, že vo vnútri bunky máme ióny, ktoré vytvárajú elektrický náboj.

v tých kanálikoch? 

Vnútri tej bunky. A ten náboj sa mení podľa toho, ako sa ióny dostávajú dnu a von. Bunka sa môže takzvane depolarizovať, teda zmení sa jej elektrický náboj, a tým dokáže ďalej prenášať signál. To je vlastne základ fungovania prenosu informácií medzi neurónmi.

ale keď povieme „prenos informácií“, to už je taká ľudská reč. Keď ideme na úplný základ – ako nazveme to spojenie medzi neurónmi?

Volá sa synapsia.

cez toto spojenie prejde molekula tej chemickej látky, dostane sa do neurónu, tam niečo urobí s iónmi a ten neurón potom pošle ďalší signál cez iné spojenie ďalšiemu neurónu. Lenže tých neurónov sú tam miliardy.

Áno.

a čo je ten mechanizmus? To je ťažké predstaviť si. Príde informácia, príde nejaká chemická látka, neurón na ňu zareaguje inou chemickou látkou, ktorá pošle signál ďalšiemu neurónu. Tých sú tam miliardy. Výsledkom je, že som šťastný alebo depresívny, alebo sa bojím, alebo uhnem. To znamená, že miliardy vecí tam nejako chemicky a neurónovo fungujú a výsledkom je takýto ľudský vnem?

Áno. V mozgu sú rôzne štruktúry, ktoré fungujú súčasne. To znamená, že jedna časť mozgu je určená napríklad na ukladanie spomienok alebo učenie. Má viac nervových prepojení určitého typu.

nejaká konkrétna časť mozgu?

Áno. Volá sa napríklad hipokampus. Potom je ďalšia časť, ktorá sa viac aktivuje v súvislosti s emóciami. Tá sa volá amygdala. Nie je to tak, že celý mozog naraz prežíva šťastie, nešťastie alebo strach. Rôzne štruktúry robia v tom istom okamihu rôzne veci.