keď človek vojde na výstavu bez toho, aby poznal mená autoriek alebo koncept výstavy, čo by mal podľa vás zažiť?

Judita Takáčová: Predovšetkým výpovede autoriek a témy, ktoré prostredníctvom fotografie sprostredkúvajú. Dôležitá je aj pestrosť a rôznorodosť tvorby slovenských a českých fotografiek. Každá z nich sa pozerá na inú oblasť života a každá ju prežíva inak. Niekde sú to veľmi subjektívne pocity pretavené do fotografie, inde dokumentárna realita. Spoločné je, že všetky autorky prinášajú vlastný pohľad na svet.

Katarína Cabala: Možno si divák ani neuvedomí, že ide o ženské autorky. To pre mňa nie je najdôležitejšie. Skôr by mal vnímať rozdielnosť spôsobov, akými sa tieto autorky vyjadrujú. Jedna pracuje s prírodou a sama seba do nej vkladá, druhá rieši klimatickú krízu, ďalšia pracuje s dokumentom. Témy sa môžu podobať, ale každá rozmýšľa inak a používa iný vizuálny jazyk.

DIANA TAKÁCSOVÁDiana Takácsová: Z cyklu Temporate Views.

prečo ste spojili slovenský kolektív Her Frame a český spolok Sisters in Photography?

JT: Pôvodným zámerom bolo predstaviť český kolektív Sisters in Photography, ktorý funguje už niekoľko rokov. Medzitým však vznikol aj slovenský kolektív Her Frame pod vedením Doroty Holubovej. Zdalo sa nám prirodzené vytvoriť spoločnú platformu a predstaviť ich spolu slovenskému publiku.

KC: Na výstave sme nechceli hľadať rozdiely medzi českými a slovenskými fotografkami, práve naopak. Hľadali sme spoločné témy a prieniky. Ak by človek nepoznal mená autoriek, len veľmi ťažko by povedal, ktoré fotografie vznikli na Slovensku a ktoré v Česku.

LENA JAKUBČÁKOVÁ Lena Jakubčáková: Z cyklu Baba z lesa.

pri fotografkách, ako sú Dorota Holubová, Lena Jakubčáková či Lucia Petrůjová, vidíme veľa dôvery a dlhodobých vzťahov s fotografovanými ľuďmi. Čím sú tieto práce podľa vás výnimočné?

JT: Takéto projekty nemôžu vzniknúť bez dôvery. Fotografka musí poznať prostredie, ľudí a ich vzťahy. Nestačí prísť na jedno popoludnie a odísť s fotografiou. Je potrebný čas a hlboká znalosť témy.

KC: Na týchto autorkách ma fascinuje, že svojich protagonistov nepozorujú zvonka. Lena Jakubčáková napríklad svoju hrdinku neukazuje ako objekt pozorovania. Je jej veľmi blízko, trávi s ňou čas a je to na fotografiách cítiť. Podobne Lucia Petrůjová sa dostáva k ľuďom tak blízko, že počas dokumentovania vznikajú priateľstvá. A pri Dorote Holubovej ma zaujíma, že fotografuje drag queens doma, v ich súkromí. Ukázať človeka v zákulisí je jedna vec, ukázať ho doma je niečo úplne iné.

JT: Zároveň ich žiadna z týchto autoriek napriek znevýhodnenej situácii alebo sťaženým okolnostiam nevykresľuje ako obete. Nehodnotia ich. Ukazujú ich takých, akí sú, a nechávajú na divákovi, aby si vytvoril vlastný názor.

TEREZA JOBOVÁTereza Jobová: Z cyklu Undercurrents.

je dnes pre fotografku jednoduchšie presadiť sa než pred dvadsiatimi rokmi alebo sa len zmenili prekážky?

KC: Dnes je určite jednoduchšie vzdelávať sa a prezentovať svoju tvorbu. To však neznamená, že prekážky zmizli. Skôr sa zmenili. Stále žijeme v spoločnosti, kde sa od ženy často očakáva viacero rolí naraz.

JT: Zaujímavé je, že mnohé autorky svoje životné skúsenosti a prekážky premieňajú na témy fotografovania. A často práve vďaka tomu vznikajú veľmi silné fotografické súbory. To, čo bolo pôvodne nevýhodou alebo komplikáciou, sa stáva zdrojom tém a autentických výpovedí a je to v konečnom dôsledku výhrou.

pri výbere diel ste sa vraj nie vždy zhodli.

JT: Pri väčšine autoriek sme sa zhodli asi na osemdesiat percent. Veľká diskusia však vznikla pri sérii Girlhood od Sone Maletzovej. Obe sme vybrali úplne iné fotografie.