zdá sa, že Slovensko sa už desiatky rokov potáca od jedného pólu k druhému. Raz sme reformný tiger, potom najhoršia krajina. Raz sme prozápadná krajina, potom most medzi Východom a Západom. A potom máme orientáciu na všetky štyri svetové strany s dôrazom na Moskvu. To možno hovorí o tom, že celkom nevieme, kto sme. Preto je vzácne, že teraz vyšla táto kniha. Volá sa Slovensko: Odkiaľ prichádzame. Kým sme. Kam kráčame. Napísal ju kolektív autorov, ktorí sa zamýšľajú, čo je podstata Slovenska a kam patríme. Editormi a zostavovateľmi sú František Mikloško a Peter Zajac. A ja sa opýtam to, čo je podtitul knihy: Odkiaľ prichádzame, kým sme a kam kráčame? Hovorí sa, že Slovensko je súčasťou Západu. Významný český historik Pavel Kosatík však povedal, že to celkom tak nie je, že Slovensko je na hrane medzi Východom a Západom. František Mikloško je katolík, a to je západné kresťanstvo. Tak Fero, najprv sa opýtam teba: Čo z tejto knihy vyplýva pre otázku, odkiaľ prichádzame?

František Mikloško: Narodil som sa v Nitre, v najstaršom biskupstve v strednej Európe. Žilo tam veľa Maďarov, veľmi milých starých pánov a dám. Odmalička som si ich obľúbil.

Boli tam Židia. Žiaľ, dnes tam stojí synagóga už len ako pripomienka niekdajšej veľkej židovskej komunity. Ako chlapec som chodieval do školy cez Židovskú ulicu. Tam som zažíval strednú Európu. A hoci to Peter Zajac možno nemá rád, stále mám pocit, že sme západná Európa. Pretože všetko, čo sa okolo nás dialo, bolo súčasťou západnej civilizácie a západného spôsobu života. Boli tam aj tie jemné „fajnovosti“ strednej Európy. Ľudia sa zdravili „Kezét csókolom“ alebo „Ruky bozkávam“. To boli moje prvé dojmy zo života a nikto ma nepresvedčí, že patríme niekam inam. Áno, boli tam aj ruskí emigranti. Tí napríklad naučili mojich starých rodičov a rodičov pripravovať na Vianoce takzvaný ruský šalát. Moja manželka ho robí dodnes. Je výborný – okrem zemiakov je v ňom aj cvikla a nakladané haringy. Čiže áno, vedeli sme, že existuje Rusko. Odmalička sme ho vnímali. Neskôr sme v školách čítali ruskú literatúru a spoznávali aj ruské tragédie. Moja mama bola profesorka slovenčiny a francúzštiny, takže literatúru vnímala v širšom kontexte. Pre mňa bolo vždy samozrejmé, že patríme na Západ.

z tvojho pohľadu je teda dôležitou kotvou toho, že sme súčasťou Západu, aj to, že Slovensko patrí k západnému kresťanstvu?

FM: Samozrejme. Ak by to niekto chcel spochybňovať, bolo by to smiešne. Veď sa pozrime na románsky kostolík v Dražovciach a na všetky tie románske, gotické či barokové pamiatky. To všetko je nespochybniteľnou súčasťou nášho života. Samozrejme, aj katolicizmus tým, že sa často stával mocenskou ideológiou alebo súčasťou výkonu moci, robil veľké chyby. Tak vznikol protestantizmus, ktorý bol tiež súčasťou tohto vývoja. Napokon aj v Nitre bol vždy evanjelický kostol, dokonca aj kalvínsky kostol. To všetko patrilo k európskemu vývoju. Potom sa zasa robili chyby a prišlo osvietenstvo. Povedal by som, že kresťanskú niť západnej civilizácie nemožno spochybniť. Možno ju treba z času na čas očisťovať nejakou vzburou alebo reformáciou – nielen protestantskou, ale akoukoľvek. Veď to prežívame stále. Posledným veľkým reformátorom bol pre mňa pápež František.

„P. Zajac: Najmä v 19. storočí si národné hnutie hľadalo hlavné mesto niekde v strede Slovenska, a tak sa ním akoby stal Martin. Pritom ním de facto nebol.“

peter, čo ti autori tejto knihy povedali o tom, odkiaľ prichádzame?

Peter Zajac: Predovšetkým treba povedať, že tá kniha vznikla vlastne z jednotlivostí. Na jej začiatku – a vtedy sme ešte netušili, že z toho vznikne takýto súbor textov – bola jedna úvaha Františka Mikloška. Nakoniec má s knihou spoločné to, že stála pri jej zrode, ale tému sme potom posunuli ďalej.

FM: Ja som to vymyslel a Peter to celé urobil.

PZ: Ďakujem. Keď si na začiatku povedal, že sa mi niečo nemusí páčiť, neviem, prečo by sa mi nemalo. To je ale v poriadku. Chcem len povedať, že na začiatku bola jedna samostatná úvaha, nie predstava celého konceptu. Postupne sa však vyvinula ucelená koncepcia, čo sa nakoniec ukázalo ako dobré. A trúfam si povedať, že je to prvá publikácia tohto druhu, ktorá je naozaj koncepčná a prichádza s vlastným pohľadom. Zároveň sa neopiera len o Františka Mikloška alebo o mňa, ale o najlepších historikov a kultúrnych historikov, akých dnes na Slovensku máme. Môže sa o nich oprieť, pretože historický aj kultúrnohistorický výskum na Slovensku dospel do štádia, keď si otázku, kam patríme, môžeme pokojne položiť. Už to nie je trúfalosť. Je to úplne legitímna otázka. Môžeme sa pýtať, či sme ľud alebo národ, či sme roľnícky alebo mestský národ, či sme západný alebo východný národ, alebo niečo medzi tým. A odpoveď v zásade znie: áno, patríme k Západu – pokiaľ pod Západom nemyslíme iba geografické vymedzenie, ale hodnotové ukotvenie. To je zásadný obrat v chápaní Západu. Dnes sa pod Západom nemyslí len západná Európa ako územie, ale určitý hodnotový priestor. Jednou z jeho základných hodnôt je kresťanstvo, konkrétne kresťanstvo západného typu. Druhou je západná príslušnosť uhorského štátu. O uhorskom štáte sme na Slovensku veľmi dlho nehovorili s porozumením, hoci sme boli jeho súčasťou celé stáročia. Vnímali sme ho ako niečo cudzie, ako niečo, čo nie je naše. Boli sme totiž indoktrinovaní československou koncepciou dejín. Napokon aj názor veľmi zaujímavého českého historika Pavla Kosatíka, že sme nikdy neboli súčasťou Západu, vychádza práve z tejto československej koncepcie dejín.

Protikladom k nej je zas uhorská koncepcia slovenských dejín. Aj tá má však svoje úskalia. Jedným z nich je pohľad Jána Kollára, ktorý vo všetkom uhorskom videl niečo slovenské.

Do istej miery sem patrí aj významný slovenský historik Martin Homza. Ten chápe slovenské dejiny ako uhorské dejiny a vo všetkom uhorskom hľadá niečo slovenské. Lenže tak to nefunguje. Nie všetko je slovenské, ale zároveň neplatí ani opak, že čo je uhorské, nemôže byť slovenské. Čiže áno, Slovensko historicky patrí k Západu. To je dnes už prakticky nesporné. Vyplýva to aj z výskumu posledných generácií slovenských historikov, ktorí k tomuto záveru dospeli pokojnou cestou. Platí však aj viac vecí. Napríklad v tradícii romantického národného hnutia 19. storočia sa Slovensko pokladalo za ľudový národ.

Ani to však nie je celkom pravda, pretože celé národné hnutie bolo v podstate meštianske.

Výskum mestskej kultúry na Slovensku, ktorý robili historici ako Ľubomír Lipták, Ľubomír Ďurovič, Dušan Škvarna, Roman Holec a ďalší, ukázal, že slovenská kultúra má výrazný mestský rozmer. Niektorí z nich sú aj autormi v našej knihe. To je nový pohľad na slovenskú kultúru – ako na kultúru mestskú. A takto by som mohol pokračovať ďalej. Dnes už vieme oveľa viac o tom, odkiaľ prichádzame. Možno by bolo dobré oprieť sa napríklad o koncept urbánnej kultúry. O slovenskú kultúru ako mestskú kultúru. O význam miest, akým bola napríklad Skalica. O jej úlohe v slovenských dejinách sa pritom veľmi nehovorí, hoci zohrala obrovskú rolu. Podobne aj ďalšie mestá, často ležiace na okraji Slovenska – na slovensko-poľskom, slovensko-ukrajinskom, slovensko-maďarskom či slovensko-rakúskom pomedzí. To všetko sú dnes už zistenia kultúrnych a politických historikov. Myslím si, že jednou z ambícií tejto knihy bolo ukázať, že tieto poznatky nie sú izolované. Spája ich niečo spoločné, čo je hlboko prítomné v kultúrnom vedomí Slovenska. Tou spoločnou črtou je západnosť.

Nazvem to základným západným rámcom. To však neznamená, že sme patrili do centra západnej civilizácie. Horné Uhorsko sa väčšinou nachádzalo na periférii Západu. Ale periféria Západu neznamená nezápadnosť. Znamená iba periférnosť.

CULTURE CLUB/GETTY IMAGES Michalská ulica v Bratislave v medzivojnovom období. Slovensko nebolo len krajinou dedín, ale aj miest.

obaja ste teda na otázku, odkiaľ pochádzame, odpovedali, že Slovensko je ukotvené v západnom svete, opierate to o náboženskú dimenziu, meštiansku dimenziu, uhorskú dimenziu a mnohé ďalšie. Potom sa však núka otázka, kde sa stále berú tie pohľady, že sme mostom medzi Východom a Západom, že sme nositeľmi slovanstva alebo že sme poddanským a nie meštianskym národom. Ak je z prác historikov zrejmé, že sme súčasťou Západu, kde sa berú tieto mýty?

FM: Myslím si, že táto kniha prichádza vo chvíli, keď sme za tých 35 či 36 rokov od Novembra 1989 zažili všetky možné príbehy, prostredníctvom ktorých sme sa snažili definovať, kto sme. Žiaľ, všetky tie mýty postupne padali. Pamätám si, že všetko malo byť postavené na cyrilo-metodskej tradícii. A je to tak napísané aj v ústave. V poriadku, táto tradícia tvorí súčasť našich dejín, aj keď len krátku. Pamätám si však aj to, ako niektorých cirkevných predstaviteľov zaskočilo, keď sa v Bojnej objavili zvony a ďalšie nálezy, ktoré naznačovali jasné korene kresťanstva ešte pred príchodom Cyrila a Metoda. Vtedy vzniklo určité napätie medzi archeológmi a nitrianskym biskupstvom, akoby sa nechcelo pripustiť, že tu kresťanstvo existovalo už skôr a Cyril s Metodom na niečo nadväzovali. Objav v Bojnej bol pritom mimoriadne významný, ale akoby zostal trochu v úzadí. Potom sme videli ďalšie veci. Napríklad zápas o jazykový zákon a predstavu, že na Slovensku sa má hovoriť len po slovensky. Akoby sme tým chceli odstrihnúť celé uhorské dejiny. Potom prišiel spor s Prahou a čechoslovakizmom a zasa sme mali odsunúť inú časť vlastnej minulosti. Všetko to bolo podľa mňa len zúfalé hľadanie identity. Aj celý nacionalizmus sa dnes ukazuje ako niečo veľmi prázdne. Tí, ktorí sa najviac bili do pŕs, akí sú veľkí Slováci, často zároveň najviac rozkrádali, privatizovali a zneužívali moc. A slušní ľudia sa na to len pozerali a prestávali vedieť, čo si vlastne pod tým všetkým predstaviť. Preto si myslím, že toto všetko bolo súčasťou hľadania našej identity. A identita sa často hľadala pod tlakom. Cyrilo-metodská tradícia napríklad zohrávala dôležitú úlohu v zápase proti komunistickej ideológii a marxizmu-leninizmu. Lenže dnes by sme si už konečne mali vedieť pokojne povedať, kto vlastne sme. Nie sme pod žiadnym tlakom, žijeme v slobode. A myslím si, že táto kniha by mohla otvoriť práve takúto diskusiu. Uvidíme, aký bude mať ohlas, ale mohla by pomôcť odmytologizovať mnohé nánosy, ktoré sa na naše dejiny za tie roky nalepili.

„F. Mikloško: Všetky tie zúfalé pokusy, aj tá mytologizácia slovenských dejín, to hľadanie odpovede na otázku, kým sme, sú práve prejavom pocitu prázdnoty, bezradnosti.“

je zaujímavé, že v dnešnej situácii je tu taký zjavný rozdiel. Napríklad Česko, náš bývalý spoločný štát, nediskutuje o tom, či je súčasťou Západu. Ani Poľsko o tom nediskutuje, ani pobaltské krajiny. My o tom diskutujeme. A to je vlastne tá istá otázka: Prečo o tom vôbec diskutujeme? Prečo nám to nie je také jasné ako iným národom strednej Európy?

PZ: Jedným z dôvodov môže byť aj história. Veď tá kniha si kladie prvú otázku: Odkiaľ prichádzame? A historická odpoveď je súčasťou odpovede práve na túto otázku.

Tá odpoveď spočíva aj v tom, aké bolo a aké je slovenské územie, ktoré veľmi dlho nebolo definované ako štátne územie. Prvýkrát až po roku 1918, aj to ako súčasť Československa.