už sa pomaly stáva evergreenom a dokonca už aj politici vedia, že treba byť za reformu školstva, aj toto vysokého. Minister školstva za SNS Mikolaj hovoril, že robí reformu. Minister školstva za SaS Braňo Gröhling hovoril, že urobil reformu. Teraz je ministrom školstva za Hlas Drucker, ktorý hovorí, že robí reformu. Všetci hovoria, že robia reformu vzdelávania, ale naši mladí ľudia odchádzajú študovať do zahraničia vždy, keď môžu. A to je úplne zvláštna vec. Tak potom tí páni klamali, keď hovorili, že robia reformu? Alebo ju robili zle? Alebo sami nevedia? Prebehla tu za 36 rokov od Novembra reforma vysokého školstva?

Ak očakávate od reformy, že prinesie nejaký zásadný kvalitatívny skok smerom vpred, tak by som povedal, že minimálne jedna veľmi dôležitá reforma prebehla – stali sme sa súčasťou európskeho vzdelávacieho priestoru, tej takzvanej Bologne. O Bologni možno všeličo počuť, ale Bologna jednoznačne zvýšila našu medzinárodnú viditeľnosť, aj našu súťaživosť a kompatibilitu s inými európskymi univerzitami. Otvorila nás svetu. Toto sa podarilo.

aby som tomu rozumel, čo to konkrétne znamená – vysoké školy museli začať spĺňať nejaké kritériá?

Presne tak. Museli sme urobiť formálnu reštrukturalizáciu našich študijných programov. Zaviedli sme takzvané kredity, ktoré sa vypočítavajú v spoločnom európskom priestore rovnako. Zaviedli sme vo väčšine študijných programov delenie na bakalára a magistra. Urobili sme spoločný formálny rámec, aby študent nemal prekážky vo svojej vzdelávacej ceste; aby mohol chodiť z univerzity na univerzitu a nejakým spôsobom sa to navzájom dopĺňalo.

to je taká reforma vonkajších javov. Nemali sme tu bakalára a magistra, máme. Nemali sme to či ono a máme. Ale ako odpovedáte na otázku: Prečo teda mladí slovenskí ľudia rok čo rok volia Brno, Prahu, Olomouc a ďalšie mestá a nie Bratislavu, Košice či Žilinu?

Tieto rôzne reformy nepriniesli také zmeny, aby naše vysoké školstvo v očiach mladých ľudí a ich rodičov bolo dostatočne atraktívne, aby si povedali: Chcem mať diplom zo slovenskej univerzity a s týmto diplomom potom pôjdem do sveta a mám šancu. Ďalej prieskumy ukazujú, že mladí ľudia, pokiaľ sa vrátia na Slovensko a majú zahraničný diplom z takzvanej dobrej univerzity, majú lepší plat a vedia sa lepšie uplatniť. Pracovný trh si viac cení zahraničné vzdelanie. A aj reputácia slovenských vysokých škôl hrá nejakú rolu. Osobne si myslím, že platí slávny verš zo Schillera, hovorí to Mária Stuartová: „Ja som lepšia ako moja povesť.“ Som presvedčený, že slovenské školy sú v mnohom lepšie než ich povesť. Možno to nevieme odkomunikovať správnym spôsobom. Potom existujú isté ukazovatele, ktoré hrajú dôležitú rolu pri rozhodovaní sa, kam ísť študovať. Tými sú napríklad medzinárodné rebríčky škôl. A študenti, respektíve ich rodičia, vidia, že slovenské univerzity v medzinárodnom kontexte – zoberme si len Európsku úniu –, bohužiaľ, nepatria k tým najlepším.

sme vôbec medzi prvými 500?

Nie. Keď budem hovoriť len o Univerzite Komenského, tak v QS rebríčku sme na pozícii 684. V takzvanom šanghajskom rebríčku sme v prvej tisícke. A v treťom z týchto najprestížnejších rebríčkov, The Times Higher Education, sme v pásme 1201+. Čiže už len keď sa porovnáme s naším najväčším konkurentom hneď za hranicami, Masarykovou univerzitou v Brne, tá je v jednom rebríčku v prvej päťstovke, v inom v prvej šesťstovke. Toto je celkové umiestnenie. Ale situácia vyzerá inak, ak sa pozrieme na jednotlivé odbory. Bohužiaľ, veľmi málo komunikujeme, že máme na našich školách disciplíny, ktoré patria k svetovej špičke. Na Univerzite Komenského máme excelentnú fyziku, tá je v prvej tristovke šanghajského rebríčka, psychológia a behaviorálne vedy sú tu v prvej päťstovke. Bolo by to treba trošku rozmeniť na drobné. Keď si mladý človek vyberá štúdium, nemal by sa pozerať len na to, aká je celá univerzita, ale aj na jej jednotlivé odbory. A ja by som dodal, že aj na to, kto ho bude učiť. Pozrieť sa na stránku katedry, kto je tam  profesor, aké má publikácie. My máme na Univerzite Komenského profesorov, ktorí patria medzi jedno percento najcitovanejších vedcov na svete. Napríklad v oblasti matematiky.

na vysokú školu som chodil v rokoch 1983 až 1988. Veľa prednášok vyzeralo tak, že prednášajúci písal na tabuľu vzorce a našou úlohou bolo písať tie isté vzorce na papier. A skúška potom bola o tom, či vieme tú tabuľu celú napísať. Pred pár rokmi som bol v Oxforde na nejakej diskusii a miestni slovenskí študenti ma previedli tým, ako sa učia. To bol úplne iný svet. Oni so svojimi profesormi – a teraz nehovorím len o humanitných vedách, ale aj o biológii a podobne – chodievali, takpovediac, na kávu. Dvaja-traja sa s nimi rozprávali o tom, čo robia. Od tohto sme my boli do roku 1989 na míle vzdialení. Je to dnes už trochu inak?

Verím, že je to inak. Samozrejme, závisí to od toho, o akú disciplínu ide. Na veľkej prednáške z práva alebo medicíny je aj dnes niekoľko stoviek študentov naraz. Potom sú ale rôzne semináre a cvičenia. Univerzita Komenského má jeden ukazovateľ, ktorý sledujeme, a to je počet študentov na učiteľa. Ten je u nás z pohľadu kontaktu učiteľa a študenta celkom priaznivý, máme okolo osem až deväť študentov na jedného učiteľa. Potom už je naozaj možná aj individuálna komunikácia. Tá je extrémne dôležitá. Pretože to, či niekto rád študuje a aké výsledky dosahuje, veľmi závisí aj od sociálnych vzťahov, ktoré si vybuduje – či už s učiteľom, alebo so spolužiakmi. Učenie má veľmi dôležitý sociálny rozmer. Na nemeckej literatúre sme mali učiteľa, ktorý nám pred tridsiatimi rokmi povedal vetu, ktorá vo mne stále rezonuje: „Najväčší zážitok na vysokej škole je, keď študent a učiteľ smú spolu myslieť.“ Myslím si, že dnes sme už pochopili, že učiteľ na vysokej škole nie je niekto, kto vám zvestuje múdrosť a vy ju ako špongie nasávate a potom ju na skúške zo seba vytlačíte –pokiaľ možno v tej istej podobe. Učiteľ aj študent sú obaja zúčastnení na spoločnom procese učenia, učia sa spolu tým, že premýšľajú. Samozrejme, učiteľ má isté výhody, má viac skúseností a podobne, ale musí študenta priviesť k tomu, aby sám začal niečo produkovať.

zo svojich študentských čias si pamätám jedného vynikajúceho učiteľa, volal sa Július Krempaský. Toho sme všetci počúvali tak trochu s otvorenými ústami. A potom boli iní, ktorí len písali rovnice. Tých sme neznášali, lebo sme sa ich museli naučiť naspamäť, ale nepochopili sme jadro problému. Koľko je dnes takých Krempaských a koľko je tých nudných?

Stále je to menšina a pravdepodobne to vždy bude menšina. Výnimoční ľudia, akým bol aj Július Krempaský, nikde netvoria väčšinu.

tak je to aj vo svete?

Myslím si, že áno. Ale vo svete je prvok – takzvaná vysokoškolská pedagogika –, ktorý len teraz začíname rozvíjať. Keď niekto začne učiť na vysokej škole v krajinách ako Holandsko alebo Belgicko, nestačí, že má dobrý doktorát a je dobrý vedec. Musí absolvovať aj kurzy vysokoškolskej didaktiky.

teda ako učiť.

Presne tak. Má možnosť zavolať si expertov na svoje vyučovanie, ktorí mu dajú feedback –ako komunikuje, ako aktivizuje študentov. Toto zatiaľ u nás na fakultách rozvíjame len veľmi čiastkovo. Nemá to na univerzite jednotnú stratégiu.