poľské snahy pretvoriť súdnictvo po komunizme znamenajú aj zápas medzi politikými tábormi a ten sa stále nekončí. Začnime od začiatku – aký bol stav poľského súdnictva po páde komunizmu?

Za komunizmu bolo, samozrejme, súdnictvo, ako aj všetky inštitúcie riadené komunistickou stranou, tiež ste si na Slovensku zažili vedúcu rolu strany, takže viete, ako súdy za komunizmu fungovali. Po páde totality vznikla otázka, do akej miery je súdnictvo schopné reformovať sa samo, a ak toho nie je schopné, čo s tým, či je potrebné podrobiť ho nejakej radikálnej zmene. Napokon sa presadila myšlienka „samoreformy“. V jej strede bol Adam Strzembosz, prvý predseda poľského najvyššieho súdu v demokracii, vážený sudca, ktorý, mimochodom, vlani zomrel vo veku 95 rokov. Adam Strzembosz vzišiel z prostredia Solidarity, demokratickej opozície proti komunizmu, bol veľkým odporcom komunistického systému, ale zároveň bol presvedčený, že poľské súdnictvo je v zásade schopné spamätať sa z komunizmu, reformovať sa samo a že nepotrebuje radikálne zásahy zvonku. Z dnešného pohľadu sa všetky spory, ktoré dodnes o súdnictve trvajú, dajú vystopovať k tomuto rozhodnutiu. Dnes totiž nie všetci ľudia akceptujú výsledky tejto samoreformy ako dostatočné.

to je podstata poľského sporu o súdnictvo? Či sa dostatočne reformovalo?

Tá časť verejnosti, ktorá je spokojná so stavom spoločnosti v Poľsku, hovorí, že samoreforma vytvorila dostatočne nezávislé súdnictvo, aké sa dá očakávať v krajine, kde v zásade panuje vláda zákona. Toto je optimistický pohľad na súdnictvo po roku 1989 a ten pohľad hovorí, že samoreforma stačila a hoci dosť sudcov, ktorí sa stali sudcami v postkomunistickom Poľsku, začalo kariéru počas komunizmu, väčšina z nich už aj tak nie je v aktívnej službe. Plus je tu aj úplne nová generácia sudcov, ktorí vyštudovali už v demokracii. Toto však nie je mienka celej poľskej spoločnosti. Minulá vláda však usúdila, že samoreforma nebola dostatočná a staré komunistické elity sa pokúsili ochrániť samy seba, dohodli sa s nastupujúcimi elitami na tom, že nedopustia úplné pretvorenie sudcovského stavu, ale ponechajú súdy v takom stave, aby mohli brániť záujmy postkomunistického establišmentu. Pod postkomunistickým establišmentom mysleli ľudí, ktorí vzišli z komunistického obdobia, z komunistickej nomenklatúry a v novom systéme boli aj vďaka dohode s novou mocou schopní fungovať a obohacovať sa. 

čo teda minulá vláda urobila, aby túto situáciu – ako ju sama videla – riešila?

Prišla s tzv. reformou, ktorá zasiahla do menovania nových sudcov. Zmenili orgán nominujúci sudcov tak, aby menoval sudcov podľa vôle vlády, proti tejto reforme boli ľudia z prostredia vtedajšej opozície – dnešnej  vlády. Proti bola aj Európska únia.