stretávame sa na pôde Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici v rámci Security Forum 2026, kde sa hovorilo o hrozbách, výzvach, ale aj inšpiráciách doby, ktorú žijeme. Ako čítate toto obdobie, ktoré sa mnohým javí ako chaotické?

Hovoríte, že toto obdobie je chaotické, a ja ho nazývam slovom interregnum, čo je latinský výraz pre medzivládie – je to obdobie medzi dvoma usporiadaniami. Jeden medzinárodný poriadok, ktorý existoval prinajmenšom v západnej Európe alebo na celom Západe od konca druhej svetovej vojny, prestal existovať. Svet pravidiel, limitov, regulácií a istého vzájomného dorozumenia sa na tom, čo sú pravidlá, je preč a nikdy sa nevráti. Problém spočíva v tom, že nový svetový poriadok sa ešte stále neobjavil a nevieme, ako bude vyzerať ani akými pravidlami sa bude riadiť. Tie nové pravidlá sa zrejme už formujú, ale stále sme v medziobdobí a je pre nás ťažké nielen nazerať do budúcnosti, ale aj riešiť krízy, ktorým dnes čelíme. Vojna Ruska proti Ukrajine je jednou z kríz, ďalšou je to, čo sa deje na Blízkom východe, a vojna proti Iránu. Kombinácia viacerých kríz, ktoré zažívame, je presne vlastnosťou tohto medzivládia.

hovorí sa tiež o paradigmatickej zmene – zmene paradigmy. Je to aj zmena nášho vnímania sveta, to, ako tento svet zakúšame, prežívame?

Je to skutočne paradigmatická zmena, ale hlavný problém je, že nevieme, aká bude nová paradigma. Amerika bola jedným z konštruktérov povojnového medzinárodného poriadku, vytvorila pravidlá, ale teraz dala od týchto pravidiel ruky preč. Aj keď odíde Trump, a to určite odíde, Amerika už nebude ako predtým. Ani demokrati, ak získajú v ďalších voľbách prevahu, nebudú tí istí, a ani Amerika pod nimi nebude tá istá, akú sme videli pred piatimi, desiatimi rokmi.

prekonáva zmeny aj Rusko? Lebo zvonku sa mnohým zdá ako monolit...

Určite, Rusko prechádza prudkými zmenami. Po páde Sovietskeho zväzu zápasilo s vlastnou identitou, nedokázalo vybudovať spoločnú identitu platnú pre celú Ruskú federáciu. Za sovietskej éry bola identita ruská a sovietska. Keď sa rozpadol Sovietsky zväz, tá identita zmizla a objavili sa rozličné projekty, ktoré sa usilovali vysvetliť a sprostredkovať ľuďom, čo znamená byť občanom Ruska, čo znamená byť Rusom. Vzniklo napätie medzi etnicitou a občianstvom, napätie medzi centrom, teda Moskvou, a perifériou, aj takou extrémne komplikovanou perifériou, akou je napríklad Čečensko alebo Sibír, odkiaľ pochádza veľká časť nerastného bohatstva Ruskej federácie. V Rusku sa nepodarilo stabilizovať spoločnú identitu. Navyše ľudia, ktorí o nej uvažovali, sa vyznačovali starým myslením. Neboli schopní ponímať identitu novým spôsobom, pretože sami boli produktom starých a veľmi konzervatívnych systémov. Jeľcina mnohí brali ako dosť mladého človeka a demokrata, ale jednak zdravotne veľmi rýchlo upadol a jednak mentálne bol úplne produktom sovietskeho systému. Putin bol niečo ešte horšie – nielen produkt sovietskeho systému, ale rovno systému KGB, čo je doslova obrnená, sekuritizovaná mentalita.

to je zaujímavý termín – obrnená, sekuritizovaná mentalita. Čo znamená?

Politici, ktorí pochádzajú, dajme tomu, z akademického alebo žurnalistického prostredia alebo z hocijakej inej oblasti života, väčšinou dokážu vnímať politiku aj inak ako čierno-bielo. Berú ju ako niečo komplexné. Zato ľudia, ktorí pochádzajú z prostredia bezpečnostných služieb, sú iní – pre nich je svet úplne čierno-biely. Sú situácie, kde sa rozhoduje medzi životom a smrťou, výhrou a prehrou, tam to čierno-biele uvažovanie dáva zmysel. Ale ak takto niekto uvažuje v politike, znamená to, že preňho neexistuje nič medzi. Nijaký stred, nijaká umiernenosť. Človek z prostredia bezpečnostných služieb, skrátka, identifikuje niečo ako problém, ako hrozbu a musí tú hrozbu eliminovať. Bez vyjednávania. A toto do veľkej miery definuje pohľad, ktorým sa Putinovo Rusko pozerá na svet.

rozumiem, že kľúčové pre Putinovu politiku je prostredie silovikov, z ktorého vzišiel. Ako sa mu však podarilo presvedčiť aj bežných ľudí v Rusku, aby svet vnímali takto čierno-bielo? Mnohí z tých bežných ľudí zažili za sovietskej éry útlak, mocenský nátlak tajných služieb...

Ak sa pozriete na krátke dejiny postsovietskej Ruskej federácie, tak deväťdesiate roky boli pre bežných ľudí nočná mora. Postsovietske krajiny zažili ťažké deväťdesiate roky, chudobu a neistotu, asi ani vy za Mečiara ste to tu nemali ľahké. Ale v Rusku a na Ukrajine to bolo omnoho horšie. Dôležité bolo ale aj to, čo sa udialo potom, na začiatku nultých rokov, keď prišiel k moci Putin – Rusko malo šťastie, pretože cyklus cien energií vystúpil nahor, a ono je v zásade petroštát, ktorý čerpá financie z predaja ropy a zemného plynu. Nebola to zásluha Putina, ale za jeho vlády ruská spoločnosť zažila istú prosperitu. Vtedy vláda uzavrela s verejnosťou nepísanú dohodu – výmenou za prosperitu vzali úrady ľuďom politickú slobodu. A ľudia si povedali, v poriadku, môžete vládnuť, nám je to jedno, ale chceme prosperitu a ekonomickú bezpečnosť.

istý druh spoločenskej zmluvy?

Áno, nebolo to nič písomné, ale bola to spoločenská zmluva. Ani politická sloboda nebola ľuďom vzatá zo dňa na deň, ale principiálne to stálo na tom, že ľudia dostali prosperitu a za to sa vzdali možnosti rozhodovať o systéme, meniť ho. Lenže dopadlo to tak, že Rusko sa čoraz viac autokratizovalo – a prosperita klesala. Takže spoločenská zmluva bola porušená a neporušili ju občania, ale vláda. Výsledkom je vyše štvrťstoročná vláda Putina.

vyrástli mnohí mladí Rusi, ktorí si nepamätajú nijakého iného vládcu ako Putina...

Presne. No ešte dôležitejšie je, čo sa stalo s tridsiatnikmi, štyridsiatnikmi, päťdesiatnikmi: vzdialili sa od politiky, odcudzila sa im, naučili sa, že politika je zlo, voľby sú podvod, že na politiku nemajú vplyv, že všetko je faloš. Akceptujú to, pretože na začiatku im za to bola ponúkaná ako odmena ekonomická prosperita. Dnes už nemajú ani prosperitu, ale zostalo im vedomie, že nedokážu nič zmeniť.

ako títo ľudia vnímajú globálne dianie? Vojnu na Ukrajine? Majú dojem, že to s nimi nemá nič spoločné?

Len menšina ľudí v Rusku naozaj podporuje vojnu Ruska proti Ukrajine – nejakých 20 percent je naozaj za túto vojnu. Proti vojne je nejakých 10 – 15 percent ľudí. Ale problém je, že väčšina Rusov na tú vojnu pozerá asi tak, ako sa my niekedy pozeráme z okna na zlé počasie. Vidíme dážď, vidíme nečas, a hovoríme si: „Ach jaj, to je strašné, no ale čo s tým narobíme? Je to počasie, nijako ho neovplyvníme. Bez ohľadu na počasie musíme ísť do práce.“ Tak vníma väčšina Rusov vojnu proti Ukrajine – nepáči sa im, dokonca by uznali, že je to niečo hrozné, ale povedia si, čo už, my s tým nič nezmôžeme, my nerozhodujeme, my sme na to malí páni. Najlepšie ten ich postoj vystihuje výraz naučená bezmocnosť. A hoci Putin ich tej bezmocnosti naučil, dnes mu už spôsobuje problémy, pretože nedokáže ani len mobilizovať ľudí, nadchnúť ich pre svoje politické ciele. V Rusku ideologická mobilizácia nefunguje, pretože Rusi sa naučili, že politika je čistý cynizmus, že politici a médiá im klamú.

ale nemohli by sa občania predsa len aktivizovať proti moci, ak by už tých lží mali naozaj dosť? Keby im došlo, že Putin je len ďalší cynický, špinavý politik? Nie je možné, že by sa vzbúrili?

Nemyslím si. Podľa mňa je skoro nemožné, aby v Rusku došlo k zmene režimu zdola. Navyše, FSB najmä v posledných rokoch brutálne vystupňovala svoju kontrolu ruského obyvateľstva. Aj keby sme porovnali dnešnú situáciu, povedzme, s Ruskou revolúciou na začiatku 20. storočia, za cára, tak aj vtedy mali ľudia viac slobody, aby sa organizovali – preto bola revolúcia možná. Dnes také niečo možné nie je už pre to, pod akým dohľadom sú Rusi. Navyše, vláda im takmer úplne vypla internet.

práve to však vyvolalo značnú nespokojnosť, nie? Rusi znesú veľa a väčšinou nedbajú na utrpenie Ukrajincov, ale veľmi ich trápi, že prichádzajú o internet.

Áno, veľmi sa na to hnevajú. To je pravda. Rusko je, čo sa internetového spojenia týka, moderná krajina, digitálna sféra tam bola dobre vyvinutá. Ľuďom však ani tak nejde o prístup k informáciám, ale skôr o prístup k službám – doklady, bankovníctvo, objednávanie jedla, všetky možné aplikácie, to sú vymoženosti, na ktoré si zvykli a ktoré im vláda berie, keď im vypína internet. Odpor proti týmto vládnym zásahom je v Rusku omnoho silnejší a širší ako odpor proti vojne. Vojna je niečo, čo sa deje mimo nich, ale tu im už vláda strpčuje každodenný život. To je niečo iné. To už ľudí hnevá. Z toho, čo vieme, tak ľudia z prezidentovho okolia chápu, prečo to ľudí hnevá, a pokúšajú sa to Putinovi vysvetliť – ale jemu je to jedno. On sa upriamil iba na vojnu.

vladimir Putin sám internet ani nepoužíva, je to tak? Napokon, on si nemusí objednávať taxík či jedlo.

Možno používa telefóny, ale určite nemusí za nič platiť. Jemu je to jedno a nerozumie, prečo sú ľudia takí pobúrení. Ľudia z jeho administratívy, politici rozumejú, že toto je veľký problém. Kontrola internetu a jeho potláčanie, to je práca FSB. A teraz sme svedkami konfliktu nie občania verzus štát, ale konfliktu medzi takzvanými vežami Kremľa. Sú to jednotlivé zložky ruskej štátnej moci a pôvodne ich Putin chcel mať také, aby ani jedna príliš nezosilnela na úkor iných. No veža FSB sa dnes dostala do konfliktu s politickým blokom, s ľuďmi z prezidentskej administratívy.