vďaka, Bill, že ste si našli čas, musím povedať, v náročnom aj zvláštnom momente. 

Rado sa stalo.

a v tomto zvláštnom momente treba asi hovoriť aj o tých minulých. Amerika v nich tiež viedla vojny, ale boli iné. Vyhlasoval ich napríklad Kongres. Ako to bolo s vojnou v Iraku?

Pri Iraku prešla Kongresom rezolúcia s názvom Povolenie na použitie vojenskej sily, ktorá sa de facto stala vyhlásením vojny. Prebehla o nej medzi kongresmanmi diskusia, potom sa o nej hlasovalo.

dnes sme svedkami niečoho, čo sa nazýva ako? Špeciálna operácia? To nemá príjemné konotácie...

Naozaj nemá. Ale odhliadnuc od všetkých ostatných okolností a charakteristík tejto vojny a, samozrejme, diania na Strednom východe, je úplne zlé, keď krajina ide do vojny na základe úsudku či neúsudku jedného človeka. Bez verejnej debaty, aspoň takej, ktorá by bola hodná toho označenia. Bez hlasovania v Kongrese, ktoré sa predtým konalo pri všetkých väčších konfliktoch, do ktorých sme sa zapojili. Párkrát to síce bolo tak, že sa nehlasovalo o dokumente, ktorý by sa oficiálne nazýval Rezolúcia o povolení použiť vojenskú silu, ale zakaždým tam bola diskusia. Kongres na angažmán pridelil financie. Myslím, že je legitímne povedať, že tie vojenské akcie mali schválenie Kongresu. A rozhodne tomu predchádzali intenzívne diskusie. A dnes tu máme Donalda Trumpa, ktorý sa rozhodol v podstate skoro z ničoho nič. V júni pritom realizoval úder na iránske jadrové zariadenia a tvrdil, že tým sa jadrový problém vyriešil.

zjavne nie...

Asi teda nie. Potom sa angažoval vo Venezuele, ale tam aspoň išlo o krátku záležitosť. Teraz sme svedkami predlžovanej kampane bez autorizácie Kongresom, bez verejnej diskusie, to je nepríjemné a samo osebe mimo normy. Pripočítajte si k tomu fakt, že nie je jasné, aké sú ciele tejto vojny, o to je situácia znepokojivejšia už len z pohľadu demokratickej legitímnosti zásahu.

a čo pohľad historický? Iste si pamätáte, že ten proces, ktorý predchádzal angažmánom v minulosti, býval iný a existovala aj snaha dostať argumenty pred verejnosť a dostať verejnosť na stranu administratívy, nielen voličov a politických priaznivcov, ale celkovo Američanov. A to sa zrejme odrážalo aj vo vysokej podpore tých zásahov – Bush senior aj Bush junior tú podporu mali...

Dnes americká verejnosť nie je zásahom v Iráne nadšená, napokon, nik sa jej na to nepýtal, nik jej nič nevysvetlil. Ľudia sú dnes aj celkovo skeptickejší voči vojnám, sčasti z dobrých dôvodov, sčasti z horších. Trumpov postup však Amerike neprospieva, pretože ľudia sú odkázaní iba sa dohadovať, aké sú Trumpove osobné sympatie, antipatie či zámery, pýtame sa, či už má Trump toho dosť, či nie, hádame, či minister obrany vôbec vyjadruje Trumpove postoje alebo ani nie. Nie je to zdravé. Pripomína to skôr niečo ako diktatúru – nie úplne, ale je to vec jedného muža a jeho rozhodnutí, nie je to vec zdravého demokratického procesu.