vojna v Iráne nie je nová len tým, ako sa začala, ale aj tým, že je ťažko sa k nej postaviť. Naša generácia zažila studenú vojnu, vojnu v Juhoslávii, vojnu v Iraku – tú prvú v roku 1991 aj tú druhú. Zažili sme aj vojnu v Afganistane a zásah v Líbyi. V nich nebolo také ťažké zaujať postoj. Ešte aj k vojne v Iraku, lebo vtedy Saddám Husajn, ktorý už predtým použil chemické zbrane, hral svoje hry so zbrojnými inšpektormi, a to bolo krátko po útokoch na Dvojičky. Teraz sa ale pýtam ľudí, ktorí sa vyznajú v zahraničnej politike: Keby chcel niekto poznať váš jasný postoj k tejto vojne, čo by ste mu odpovedali? Všetci mi povedali: Neviem.

Ivan Korčok: Dobre kladieš otázku. Medzi predchádzajúcimi vojenskými operáciami – Afganistan, Irak, Líbya –, a touto sú zásadné rozdiely. Minimálne v tom, že vtedy bol jasne zadefinovaný aj vojenský, aj politický cieľ. To dnes nevidíme a spôsobuje to neistotu. Je tu teda klasická dilema medzi dvoma faktami. Na jednej strane je to zásah bez mandátu OSN a mimo rámca medzinárodného práva. Na druhej strane je tu režim, ktorý masakruje vlastné obyvateľstvo a je destabilizačným prvkom na Blízkom východe. Je tu napätie medzi týmito dvomi polohami, preto na to nie je čierno-biela odpoveď.

ak niekto deklaratívne hovorí, že Američania s Izraelom nemali zasiahnuť, tak sa pýtam: Viete, aký je ten iránsky režim? Čo chystá, ako sa správa, aké sú jeho ciele? Na druhej strane, keď niekto hovorí, že to je dobrý zásah v správnom čase, tak sa pýtam: Vy nevidíte Trumpa a spôsob, akým k tomu pristúpil? Že nie je zadefinované, čo chce dosiahnuť? Takže keby sa ma niekto opýtal, čo si myslím, tak by som povedal: Neviem, či je to jednoznačne dobré alebo jednoznačne zlé. 

A to je tá odlišnosť od predchádzajúcich zásahov – že nie je jasne zadefinovaný cieľ. Ten dnes siaha od úplnej eliminácie jadrového programu Iránu – čo bol cieľ aj minuloročnej operácie – až po odstránenie Chámeneího ako hlavy režimu, ktorý masakruje vlastných obyvateľov a destabilizuje región. Boli aj výzvy k Iráncom, aby využili situáciu, povstali a odstránili režim sami. Ciele sa ale menia v priebehu pár dní, takže vzniká dilema, aký postoj zaujať. A je tu ešte jeden faktor. Od začiatku operácie ubehol len týždeň a vyzerá to na vážnu eskaláciu s dopadom na širší región. Ani neviem, ako mali plánovači v Spojených štátoch vyhodnotené reakcie Iránu – napríklad útoky na štáty v Perzskom zálive. Ako sú vyhodnotené ekonomické dopady, napríklad prudký nárast cien ropy – za týždeň o viac ako tri percentá. Je tu množstvo ďalších faktorov. Toto všetko zostáva neznáme a zvyšuje dilemu. Ale tak či onak je to ďalší krok, ktorým sa svet vzďaľuje od sveta, v ktorom sme žili po studenej vojne. Ten bol aspoň čiastočne založený na pravidlách a na snahe zapájať multilaterálne inštitúcie. Dnes sa už ani nepredstiera, že by niekto hľadal riešenie cez OSN. A pritom práve to by bola ideálna cesta.

prejdime si tie rôzne deklarované ciele zásahu v Iráne. Prvý je zastaviť iránsky jadrový program. To sa mi zdá ako dobrý cieľ, najmä keď ide o režim, ktorý má vo svojej ideológii zničenie Izraela. Lenže celý svet minulý rok počul od vrcholných predstaviteľov USA – vrátane prezidenta –, že tento cieľ už bol splnený. Videli sme útoky na jadrové zariadenia. Tak najprv k tomuto: Je to dobrý cieľ a bol alebo nebol splnený?

K tomu neviem zaujať definitívne stanovisko, lebo aj medzinárodné inštitúcie hovoria, že iránska schopnosť dosiahnuť takú úroveň obohatenia uránu, ktorá by viedla k výrobe jadrovej zbrane, nebola preukázaná ako bezprostredná. Navyše vojenský zásah sa udial, keď prebiehali rokovania medzi Spojenými štátmi a Iránom v Ženeve, čiže aj okolo tohto je hmla. Ak ale pripustíme, že cieľom je zabrániť Iránu získať jadrovú zbraň, vzhľadom na to, že ten režim dlhodobo porušoval rezolúcie OSN, nespolupracoval s kontrolnými mechanizmami a nepúšťal inšpektorov na verifikáciu, tak môžeme povedať, že taký cieľ je v zásade legitímny.

a ako máme brať výroky, že jadrový program už Spojené štáty pred rokom zničili? Ako tomu pripísať dôveryhodnosť?

To je len jeden z príkladov. V priebehu 24 hodín sme počuli amerického ministra obrany, ktorý povedal, že cieľom je zmena režimu, a vzápätí zaznelo, že cieľom zmena režimu nie je. Náš hlavný partner – Spojené štáty – komunikuje ciele tejto operácie veľmi nejasne. To vytvára mimoriadnu mieru neistoty, ktorá nie je dlhodobo udržateľná.

a to Spojené štáty chcú od svojich spojencov, aby ich takmer slepo podporovali, hoci tí spojenci nemajú jasné informácie, čo je cieľom. Poďme k druhému deklarovanému cieľu, a tým je zmena režimu. Zmena režimu znamená, že cieľom je nahradiť vražedný diktátorský režim niečím demokratickejším, ľudskejším, menej nebezpečným. Ale Trumpova administratíva prišla do úradu s tým, že nebude robiť zmeny režimov a najmä kvôli tomu začínať vojny. Riadi sa ideou America First. Tak keď teraz hovoríme o zmene režimu, nešliapu si po jazyku?

Rozdeľme to na dve časti. Prvá – máš pravdu. Donald Trump kandidoval a vyhral aj s tým, že nebude otvárať nové vojenské dobrodružstvá a nebude nadväzovať na politiku predošlých prezidentov. Realita je ale iná. Druhá vec je strategická doktrína Spojených štátov, podľa ktorej je ich prioritným priestorom západná hemisféra. Ale ukazuje sa, že pre Spojené štáty je neudržateľné úplne sa stiahnuť z Blízkeho východu. A teraz k zmene režimu. Čo tým myslíme? Ak v rámci teokratického systému, na čele ktorého bol duchovný vodca Chámeneí viac než tridsať rokov, vymeníš jedného človeka za druhého, to nie je zmena režimu. To je stále ten istý režim. Zároveň sa ukazuje, že iránsky režim bol na takúto situáciu pripravený. Dôkazom je aj to, že do 12 hodín priznali smrť Chámeneího a spustili kontrolovaný proces výberu jeho nástupcu. Čiže otázka znie: Čo je cieľ? Sekulárny režim? Prechod k demokracii? Spolupráca s armádou, ktorá je v Iráne veľmi silná? Alebo vsadenie na opozíciu, ktorá je dnes roztrieštená? Toto všetko zostáva nejasné. Suma sumárum, máš pravdu, že zo strany Trumpovej administratívy zaznieva množstvo protirečivých tvrdení.

je to podobný vzorec ako vo Venezuele. Keď tam v podstate uniesli venezuelského lídra Madura, nenastala zmena režimu. Ten istý režim si dosadil inú tvár. NATO a západní lídri hovorili, že to je úspech, že Venezuela má pred sebou veľkú budúcnosť. Ale pri moci je stále klika, kvôli ktorej milióny ľudí z Venezuely ušli. A teraz sa to možno opakuje: akoby v očiach Donalda Trumpa zmena režimu znamenala odstrániť jedného lídra – a vec je vybavená. Ale to asi nefunguje, či áno?

Určite nie. Myslím si, že s pokračujúcou vojenskou operáciou bude musieť administratíva prezidenta Trumpa hovoriť jasnejšie – aj z ekonomických dôvodov, aby bolo zrejmé pre finančné trhy, kedy sa dá rátať s nejakou exit stratégiou. V tejto chvíli je americká a izraelská operácia sústredená na vojenskú časť. Na oslabenie pozemných síl, námorníctva a čo najväčšiu elimináciu možnosti, aby Irán blokoval Hormúzsky prieliv. Sú to skrátka vojenské ciele. Je ale otázkou času, kedy Spojené štáty budú musieť načrtnúť aj exit stratégiu.

najsilnejšia krajina slobodného sveta robí takúto akciu bez toho, aby mala jasno v tom, čo chce dosiahnuť? V takom svete sme?

Áno, žijeme v takej situácii. Niektorí analytici sa snažia nájsť v tom stratégiu – že zahmlievanie politického cieľa operácie je samotná stratégia. Keby to tak bolo a fungovalo by to, tak dobre. Ale dosť ťažko si to viem predstaviť. A mimochodom, keď sa vrátim k rozdielu oproti predchádzajúcim vojenským zásahom, tam bol aj iný spôsob budovania koalície. V minulosti sa administratívy snažili vytvoriť širší medzinárodný rámec podpory. Dnes Spojené štáty s Izraelom – okrem niekoľkých povinných vyjadrení podpory typu „odstraňujeme teroristický režim“ – pôsobia dosť osamotene. Veľmi malé úsilie bolo venované tomu, aby sa vytvorila širšia koalícia.

za posledných tridsaťpäť rokov, keď išlo o problém kdekoľvek na svete – vrátane Slovenska –, tak keď som bol v Amerike alebo v iných krajinách a rozprával som sa s ľuďmi, ktorí mali tú-ktorú oblasť na starosti na ministerstve zahraničných vecí alebo v iných inštitúciách, bol som prekvapený, že o tom vedeli viac než my sami. O veciach, ktoré sa diali tu. Ľudia v americkej administratíve presne vedeli, čo sa tu deje, čo z toho vyplýva a kam to smeruje. Za tým boli obrovské tímy. Preto by som bol prekvapený, keby taká zložitá vec, ako zásah proti Iránu, prebehla mimo týchto tímov, mimo analýz a mimo pripravených scenárov typu: čo urobíme, ak sa stane toto alebo toto. Tridsaťpäť rokov to ale tak fungovalo, preto sa zdráham uveriť, že dnes je to tak, že prezident sa ráno zobudí a povie: Idem urobiť toto. A ostatní prikývnu.

Nie je to úplne tak, že sa ráno zobudí a rozhodne sa. Dobre sa ale pýtaš, lebo mnohí analytici, ktorí vidia do rozhodovacích procesov, hovoria, že systém, ktorý existoval pred Trumpom a ešte aj za Bidena, bol založený na komplexnom procese, v ktorom fungovala Rada národnej bezpečnosti, spravodajské služby, analytické tímy. Informácie sa zbierali, vyhodnocovali, prechádzali rôznymi úrovňami – tým, čo Trump označuje ako „deep state“. Až potom sa to dostalo na stôl prezidenta, ktorý rozhodoval medzi alternatívami. Znalci hovoria, že tento proces je dnes výrazne oslabený. Rozhodovanie prebieha v oveľa užšom kruhu. A zvonku to potom skutočne vyzerá ako improvizácia. Presne tak, ako sme hovorili – jeden deň minister obrany povie jednu vec, na druhý deň zaznie úplne iná formulácia. Aj ja som z toho dosť nesvoj, ale takto to momentálne vyzerá.

znova sa vrátim k Venezuele. Venezuelskí emigranti sa po zásahu proti Madurovi tešili v nádeji, že režim končí a vráti sa demokracia. Lenže nestalo sa to. A potom som prekvapene počúval amerického prezidenta, ktorý povedal: Teraz budú americké firmy mať konečne normálny prístup k rope vo Venezuele. Toto bol cieľ zásahu? Mať prístup k rope? Nepamätám si, že by sa niečo takéto za môjho života formulovalo takto otvorene. A pred pár dňami napísal Timothy Snyder – demokraciu brániaci človek, ktorý sa z hľadiska dejín konfliktov zaujíma aj o Ukrajinu, aj o túto časť sveta –, že aj keď si uvedomuje, čo je Irán zač, tak USA mohli zaútočiť z dvoch iných dôvodov. Jeden je, že Trump má problémy s domácou popularitou, Epsteinom, s infláciou a tak ďalej. A druhým dôvodom má byť ropa, tak ako vo Venezuele. Tridsaťpäť rokov sme odolávali ľuďom, ktorí obviňovali Ameriku, že im ide iba o ropu a peniaze. A toto teraz stelesňuje Trump.

Vždy existuje aj nejaká vnútropolitická motivácia. A s tou ropou sú dva tábory. Jedni hovoria, že to je primárny cieľ. Iní hovoria, že je to skôr dôsledok politického cieľa, pri ktorom už ani nevieme, či ním má byť odstránenie režimu alebo výmena jeho hlavy.