počúvame o zmene svetového poriadku, ten starý, zdá sa, zomiera, nový sa možno rodí. Jedna vec je, ak o tom hovoria politici či politickí analytici – ale čo vy ako historik? Detegujete nejaké signály, že sa deje takáto epochálna zmena? Ak áno, aké?
Roger Moorhouse: Áno. Jednoznačne to vyzerá, že sa za posledné roky udial posun, a tento posun dnes zjavne potvrdzuje revidovaná americká stratégia zverejnená krátko pred Vianocami. Ona nám pomáha vysvetliť si niektoré z vecí, ktoré pri reakciách Ameriky na rozličné krízy pôsobili pôvodne ako nekonzistentné, ako výstrelky: pomerne slabý postoj voči Putinovi alebo nepriateľstvo namierené voči Európskej únii. Strategický posun, ktorý vyplýva z nového hodnotenia bezpečnosti a k tomu tie rozšírené hlasné úvahy o „Donroe Doctrine“ naznačujú, že sa skutočne rodí nový multipolárny svet, v ktorom Spojené štáty americké obmedzia svoje zahraničné intervencie len na vlastný dvor, teda na obe časti amerického kontinentu.
a ako by ste charakterizovali z pohľadu historika ten svetový poriadok, ktorý v istom zmysle stále existuje? Ktoré krajiny stáli pri jeho kolíske a z čoho vzišiel? Zrodil sa po prvej alebo druhej svetovej vojne? Ktoré myšlienky boli v jeho pozadí?
Starý svetový poriadok – ten, v ktorom väčšina z nás vyrástla – nebol jeden monolitický systém, ale séria niekoľkých za sebou nasledujúcich systémov. Okamihom jeho zrodu bol koniec druhej svetovej vojny, samozrejme, a charakterizovali ho – aspoň v západnom svete – vláda zákona, liberálna demokracia a kapitalizmus. Taký bol systém, ktorý sa postavil proti komunistickému bloku počas studenej vojny a ktorý napokon studenú vojnu vyhral. Lenže po studenej vojne ho vystriedal unipolárny svet, ktorého vrcholom boli USA, až kým sa neobjavil nový rival, Čína, a kým sa nevrátil starý rival, Rusko – a títo rivali hodili rukavicu liberálnej hegemónii. Ak sa na to dívame z tohto pohľadu, možno by sme mali prestať vnímať „starý poriadok“ trochu romanticky ako jeden neprerušený systém, ale mohli by sme ho brať ako svet v neprestajnom stave plynutia. Dnes vstupujeme do novej fázy a tá je, samozrejme, väčšou hrozbou nášmu spôsobu života, ale možno je to vo svetovom dianí iba nová kapitola.
v rokoch 1989 a začiatkom 90. rokov 20. storočia sa vo všeobecnosti hovorilo o akomsi konci dejín – čo, ak máme pravdivo interpretovať úmysel Francisa Fukuyamu, v skutočnosti nemal byť koniec. No veľa ľudí s radosťou oznamovalo, že demokracia, či liberálna demokracia, zvíťazila. Ako ste videli ten moment vy? Ako koniec? Ako začiatok? A ak, tak čoho?
Áno, pre tých z nás, ktorí si pamätajú 90. roky 20. storočia, aspoň na Západe, to mohlo pôsobiť ako „koniec dejín“. Existoval pocit, že politický aj ekonomický systém dosiahli optimálny vývojový stupeň a že hlavní rivali – komunizmus, iné typy diktatúr – očividne a kompletne zlyhali.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.