najskôr si objasníme, v akej dobe žijeme. Tomáš, ty si okrem iného expert na USA, ktoré dnes menia svetový poriadok. Poriadok, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne, sa volal Pax Americana. Čo to vlastne bolo?

Myslím si, že keď používame pojmy ako svetový poriadok, svetový „řád“ alebo medzinárodné právo, nie je to to isté, ako keď sa rozprávame o poriadku v kuchyni alebo o právnom poriadku v národnom štáte, prípadne v Európskej únii. Na rozdiel od týchto „bežných“ poriadkov totiž svetový poriadok ani medzinárodné právo v skutočnosti nemá kto vynucovať. Jediný, kto ho môže vynucovať, je veľmoc, a to napríklad v súlade s Chartou OSN alebo s rozhodnutiami tejto organizácie. Napriek tomu tieto pojmy môžeme používať aspoň metaforicky, pretože svet po roku 1945 bol skutočne iný než svet pred druhou svetovou vojnou. Vtedy sa zdalo, že sa ľudstvo poučilo, že je lepšie vytvoriť systém, v ktorom nebude rozhodovať len surová vojenská či ekonomická sila, ale kde sa štáty budú aspoň do určitej miery riadiť pravidlami. A to sa do veľkej miery aj podarilo – podarilo sa to aj preto, že Spojené štáty si z druhej svetovej vojny vzali iné ponaučenie než z prvej. Po prvej svetovej vojne sa stiahli do akejsi izolácie a dnes je obava, že by sa Spojené štáty mohli opäť vrátiť k určitej forme izolacionizmu. Po druhej svetovej vojne, respektíve už na jej sklonku, však Spojené štáty iniciovali vznik viacerých mimoriadne dôležitých inštitúcií. V San Franciscu vznikla Organizácia Spojených národov, ktorej chartu podpísalo viac než päťdesiat štátov – išlo teda o pomerne široké a reprezentatívne spoločenstvo národných štátov. Zároveň vznikli tzv. brettonwoodske inštitúcie, dokonca ešte skôr, v New Hampshire v USA – teda ekonomické inštitúcie spolupráce a pomoci, ako sú Svetová banka či Medzinárodný menový fond. Neskôr z toho vyrástla celá sieť ďalších ekonomických inštitúcií vrátane dohody GATT a napokon Svetovej obchodnej organizácie. Spojené štáty sa zasadili o začiatok európskej integrácie a stabilizáciu západnej, južnej a severnej Európy – nekomunistickej časti kontinentu. A napokon v roku 1949 vzniklo NATO ako obranná aliancia proti komunizmu a sovietskej expanzii.

Tieto inštitúcie spoločne vytvorili – minimálne v západnom svete – prostredie oveľa väčšej stability a predvídateľnosti.

to bola až učebnicová situácia: spoluprácou európskych národných štátov sa nahradilo ich súperenie, často vojenské, v prospech ekonomicky výhodnej spolupráce.

Presne tak. Vezmi si, že v rokoch 1950, 1951 a 1952 vznikla Montánna únia medzi šiestimi európskymi štátmi – Francúzskom, Talianskom, západným Nemeckom a krajinami Beneluxu. Pár rokov po vojne, v ktorej tieto štáty medzi sebou bojovali. Táto spolupráca – dalo by sa povedať integrácia – sa sústredila na dva kľúčové priemyselné sektory: ťažbu uhlia a výrobu ocele. Pred nástupom jadrovej energetiky to boli zásadné odvetvia pre vyzbrojovanie. Myšlienka bola, že ak sa tieto oblasti prepoja, spolupráca spôsobí, že vojna medzi týmito štátmi sa stane prakticky nemožnou. To sa splnilo a viedlo to aj k ďalšej ekonomickej integrácii – k Rímskym zmluvám v roku 1957 a k iným dohodám užitočným pre prosperitu západnej Európy.

keď to zjednodušíme, prvá a druhá svetová vojna boli pre Európu a slobodný svet takými kataklizmatickými udalosťami, že si povedali: Musíme tomu zabrániť. A urobili to tak, že namiesto vzájomného bojovania vsadili na ekonomickú spoluprácu. Osemdesiat rokov ukázalo, že to bol správny koncept – Francúzi a Nemci, ktorí medzi sebou celé dejiny bojovali, spolu už takmer storočie nebojujú. Prečo sa tomu teda hovorí Pax Americana?

Pretože tento systém garantovala veľmoc, ale veľmoc iného typu, než aké existovali predtým. Pred Pax Americana tu bol napríklad Pax Britannica – svet pod kuratelou britského impéria, ale to bolo klasické impérium, ktorému nešlo primárne o hodnoty, ale o silu a stabilitu, často na úkor podrobených národov. Spojené štáty však po druhej svetovej vojne prvýkrát ako veľmoc pristúpili na dobrovoľné sebaobmedzenie. Vyšli z vojny ako silná krajina – prakticky nedotknutá bojmi, s rastúcou ekonomikou, s jadrovými zbraňami, ktoré vtedy takmer nikto iný nemal. A predsa súhlasili, že sa nebudú správať ako klasická imperiálna mocnosť. Ich sebaobmedzenie spočívalo napríklad v tom, že Spojené štáty spočiatku vládli v Japonsku a v západnom Nemecku ako okupačné mocnosti.