keď sme minulý rok napísali s mojou dcérou článok o umelej inteligencii, pochválil si nám ho, ale napísal si mi, že by si k tomu nášmu textu ešte rád pridal nejaké svoje postrehy. Nech sa páči.

Keď chcem porozumieť nejakej veci, snažím sa pochopiť jej genézu. Čiže idem tak ďaleko do minulosti, ako sa len dá. V podstate to bola moja cesta k pochopeniu matematiky a informatiky, a teraz to skúsim spraviť s umelou inteligenciou. Nebudem pritom rozprávať o všetkom, zoberiem si len prastarého otca umelej inteligencie, a ním je pre mňa Gottfried Wilhelm Leibniz.

čo je v tejto súvislosti pomerne prekvapujúce meno.

Vysvetlím, prečo je práve toto meno pre pochopenie umelej inteligencie úplne kľúčové. Keď to nechápeme, tak zostávame na povrchu. Matematika bola vyvinutá v podstate ako jazyk – s cieľom, aby všetko, čo sa v tom jazyku sformuluje, malo jednoznačnú interpretáciu. A aby v tomto jazyku bola každá argumentácia overiteľná. Leibniz a jeho chápanie aritmetiky predstavuje veľmi zaujímavú históriu, z ktorej sa dá veľa naučiť. V aritmetike máme akési pravidlá, napríklad pre súčin platí  a b = b a  alebo  a (b + c) = a b + a c. Tieto pravidlá nazvem syntaktickým vyjadrením ideí (sémantiky) komutatívnosti násobenia a distributívneho zákona. Nehovoria o ničom inom ako o manipulácii so symbolmi, čiže vyjadria myšlienku ako manipuláciu symbolov. A keď vezmem všetky tieto pravidlá dohromady, tak nám definujú, čo je korektný výpočet. Lebo korektný výpočet je postupnosť krokov, kde v každom jednom kroku aplikujem jedno z týchto pravidiel.

manipulácia so symbolmi pritom nevyžaduje porozumenie tým symbolom.

Keď manipulujem symbolmi podľa pravidiel, tak počítam správne – bez ohľadu na to, čo tie symboly znamenajú a či rozumiem tomu, čo robím. Chápanie významu symbolov nazývame sémantikou a veľmi zaujímavým aspektom Leibnizovho prístupu je jeho snaha o prevedenie sémantiky do syntaxe. Práve preto hovoril o matematike ako o vede o automatizácii. Ak prenesieme sémantiku do syntaxe, potom na tú sémantiku môžeme zabudnúť a pracovať už len v rámci  syntaxe.

a v tom rámci môžem správne počítať, aj keď nechápem, čo vlastne robím. 

Áno, to je dôležitá informatická myšlienka, že na overovanie správneho výpočtu nepotrebujeme človeka, pretože sa to deje na syntaktickej úrovni. Ak naprogramujeme systém so syntaktickými pravidlami aritmetiky, tak ten systém bude schopný overovať, či je nejaký výpočet správny. A nielen to, ten systém bude schopný sám výpočty vykonávať. Leibniz sa dokonca snažil niečo také vyrobiť…

snažil sa vyrobiť počítač?

Áno, ale to sa mu celkom nepodarilo. Podarilo sa mu však svoju myšlienku rozšíriť, a práve to je pre umelú inteligenciu úplne kľúčové. Leibniz si povedal, no dobre, tak ak dokážeme syntakticky definovať, čo je správne počítanie, čo keby sme syntakticky definovali, čo je správne myslenie?