ste ozajstná svetoobčianka – vašou pôvodnou vlasťou je India, vašou adoptovanou vlasťou je Amerika. V akom veku ste sa prisťahovali do Spojených štátov a ako prebehol proces „adopcie“ novej vlasti?

Bola som už dospelá, v Indii som skončila magisterské štúdium, niekoľko rokov som pracovala ako novinárka, potom som prišla na doktorandské štúdium do USA. Ohromil ma ten kontrast. India bola totiž v 80. rokoch, keď som tam žila, stále napoly socialistická krajina, na trhovú liberalizáciu čakala do 90. rokov. V dennej realite to spôsobovalo, že ľudia nemali v rukách svoj osud a plody svojej práce, hoci boli veľmi usilovní, neposúvalo ich to dopredu tak, ako by si boli zaslúžili. Príčinou bola obrovská byrokracia, tá dusila ich tvorivosť, energiu, produktivitu. Pre človeka je ťažké byť produktívnym, ak musí žiadať byrokrata o povolenie na vznik malej firmy a potom roky čaká a podpláca, aby ho získal. Technický pokrok bol tiež v plienkach, moja rodina len so šťastím dostala povolenie na zavedenie pevnej linky. Bez známostí a podplácania sa domácnosť nedostala ani k takej prostej veci ako telefón. Bolo nefér, že krajina s takými pracovitými ľuďmi a takými prírodnými zdrojmi ako India sa nedokázala ekonomicky vzmôcť a mne to nedalo pokoja. Ešte v Indii som čítala knihy od Miltona Friedmana, Ayn Rand a tie mi začali osvetľovať túto smutnú realitu. Oči mi však úplne otvoril až ten obrovský kontrast, keď som sa prisťahovala do Ameriky. Amerika zažívala boom, všetko bolo dynamické, veci sa tu diali rýchlo a hlavne fungovali. Už predtým v Indii som počúvala, že Amerika je krajina príležitostí, a keď som sem prišla, potvrdilo sa mi to. Nastúpila som na doktorandské štúdium žurnalistiky, môj vtedajší manžel na doktorandské štúdium fyziky, a odrazu bolo pre nás jednoduché posúvať sa ďalej, realizovať si ambície. Bolo skrátka nad slnko jasnejšie, že na systéme v Indii je niečo hrozne nesprávne a na tom americkom je veľa správneho.

odohrala sa vaša „adopcia“ novej vlasti viac na úrovni myšlienok, alebo to bola aj záležitosť srdca?

Určite jedno aj druhé. Je prirodzené, že keď sa v krajine ľuďom otvára toľko možností, vyvolá to náklonnosť voči nej. Cenila som si napríklad, že hoci som bola ešte len doktorandka, získala som miesto v redakčnej rade významného periodika v Michigane. Nepotrebovala som konexie; ľuďom, ktorí do mňa vložili dôveru, stačilo vedieť, že odvediem dobrú prácu. Vďačnosť za nové príležitosti a za férové prostredie viedla k tomu, že som si Ameriku obľúbila. Zároveň som si ten proces analyzovala aj intelektuálne, čítala som literatúru o voľnom trhu, známych libertariánskych mysliteľov ako Friedrich von Hayek, Milton Friedman, tí ma silne ovplyvnili.

ja som sa narodila v Československu, komunistickej krajine, kde tiež vládla byrokracia a neprekonateľné ideologické bariéry. Nedalo sa podnikať, skoro neexistovali súkromne hospodáriaci roľníci. V roku 1989 režim padol, prešli sme k demokracii a trhovej ekonomike, tiež som čítala mysliteľov ako Hayek, Friedman, Mises a žila som v presvedčení, že nezvratne spejeme k slobode. Žiaľ, dnes zažívame frustráciu. Vy v Amerike, ktorá už dnes nepôsobí tak slobodne a otvorene, ja v strednej Európe, ktorá sa kloní k autoritárstvu. Aký moment v dejinách to žijeme?

Áno, to je dobrá otázka. O tom je celý môj projekt The Unpopulist: o súčasnom momente v Amerike, kde sú na vzostupe sily autoritárstva dlho po tom, čo sme si mysleli, že sme ich porazili – tak ako ste si vy u vás mysleli, že ste porazili sily komunizmu.