v tomto období to vyzerá tak, že veľa vecí na Slovensku je čoraz horších, a kým predtým sme sa mohli spoliehať, že demokratický svet nás podrží a udrží uprostred seba, dnes to vyzerá, akoby už nemal silu držať ani sám seba. V čom je problém? Vidíme vonkajšie príznaky – prijaté zákony, konkrétne správanie politikov –, ale čo je pod tým?

Posledné mesiace ma natoľko začala obťažovať tá tzv. pena všedných dní, že som náhle nedokázal komentovať slovenskú každodennosť a cielene som sa vytratil z médií. Príliš veľa ľudí sa zameriava na partikulárne veci a nevidí celok, alebo ho často odmieta vidieť. Niežeby nemali intelektuálne schopnosti, ale je pohodlnejšie ponoriť sa do našich, v lepšom prípade európskych, stredoeurópskych, alebo rovno len slovenských problémov a problémikov.

Ale aby som odpovedal: to, čo sa deje, opakujeme celé roky: svet prechádza paradigmatickou zmenou. Tá znamená, že sa mení jednoducho všetko. A je to pre nás všetkých nesmierne ťažké, pretože prirodzene odmietame zmeny, keďže sú zaťažujúce. A keď sa naraz mení príliš veľa vecí alebo sa mení prakticky všetko, je prirodzené, že drvivá väčšina ľudí sa tomu bráni. Problém na Slovensku je však v tom, že príliš veľa ľudí odmieta už samu myšlienku, že sa veci menia. Chcú sa vrátiť do koľají, ktoré opustili alebo opúšťajú, a myslia si, že sa to poddá. Lenže ono sa to nepoddá. Zásadné paradigmatické zmeny prebiehali aj v minulosti, pred tisíckami rokov, pred stovkami rokov či pred desiatkami rokov, keď vznikali civilizácie alebo keď sa spoločnosti menili na priemyselné. Dnes sa ľudstvo posúva smerom k svetu ovládanému a rozvíjanému umelou inteligenciou. Do sveta, kde neexistujú jedna alebo dve veľmoci, ale kde je moc rozložená veľmi nerovnomerne a neprehľadne medzi rôznych hráčov. Navyše sa to mení v reálnom čase, takmer nepozorovateľne a celé je to neprehľadné. A úprimne – do dôsledkov sa v tom nevyznajú ani odborníci. A preto možno rozumieť tomu, že mnohí ľudia sa v tom stratili, no pre začiatok je dôležité prijať práve myšlienku zmeny a to, že svet už bude iný.  

nie ste ale jediný, kto hovorí o paradigmatickej zmene – Peter Zajac to opakuje už dlho –, a rozhodne cítime, že sa niečo deje. Ale aby sme to trochu rozpitvali, ako vlastne vieme, že k takej zmene dochádza? Jednak, ako hovoríte, je ťažko pozorovateľná, jednak my ľudia máme sklony pokladať všetky svoje problémy za zlomové. Ako teda vieme povedať, že toto je skutočne paradigmatická zmena a nie iba bežný vývoj ľudských dejín? Zmena a utrpenie z nej vyplývajúce je bežný stav človeka – utrpenie ako ľudský údel riešia filozofie, náboženstvá. Vždy sa ľudstvu diali nepríjemné a zlé veci, s ktorými sme sa nejako vyrovnávali, a často toto vyrovnávanie bolo motorom pokroku. Tak teda ako dnes vieme, že ide naozaj o paradigmatickú zmenu?

Vieme to pomenovať podľa toho, že sa zásadne mení samotná spoločnosť. A mení sa v tom zmysle, že prestáva existovať v podobe, na akú sme boli zvyknutí.