vitaj, Táňa, a blahoželám, dostala si cenu Divadelná doska 2025 za najlepší herecký výkon tejto sezóny. Je to prestížna cena, čo pre teba znamená?

Táňa Pauhofová: Určite sa nebudem tváriť, že to je nič, som za to veľmi vďačná, ale myslím si, že to nemám úplne nastavené tak, že cena by bol zámer. Je to len veľmi milý a príjemný vedľajší efekt.

pred nejakým rokom sme hovorili o tvojom predstavení, ktoré sa volá Hirošima, láska moja. Bola si tu po premiére a ja som vtedy povedal, že tá hra bola pre mňa veľmi silná. Nešiel som vtedy ani na tradičné pohostenie po premiére, aby som ten zážitok nerozriedil, tak som išiel nocou, studenou Bratislavou, Sadom Janka Kráľa, pešo cez Nový most do mesta. Doteraz vo mne zostal ten pocit. Zostal aj v tebe taký elementárny pocit?

Áno, naozaj nie je úplne bežné, aby sa hercovi podarilo byť v projekte, ktorý aj pre neho samotného generuje zážitok, pretože sme na to zvyknutí. Samozrejme, každú vec sa snažíme urobiť najlepšie, ako vieme, v podmienkach, ktoré sú. Ale my herci, ktorí sme členovia súborov, zväčša nerozhodujeme o tom, do akej inscenácie a s kým, či už partnersky alebo režijne, budeme obsadení, len sa nájdeme na fermane. Z toho vzíde veľa radosti, no niekedy v sebe človek musí vygenerovať aj veľa odhodlania, ak ho úplne nezaujme či téma, alebo režisér. Tých faktorov je veľa, aj keď sa človek teší, do skúšania môže všeličo zasiahnuť, ten proces môže byť ovplyvnený niečím, čo zanechá trpkú pachuť, alebo si človek nedokáže nájsť cestu k tomu predstaveniu. A keby aj toto vyšlo, vo výsledku tiež nemusí všetko klapnúť, alebo klapne, ale akoby na náhodu, na chvíľku, no pri opätovnom hraní sa môže dostaviť nejaká rutina. Ale aj rok od premiéry je každý večer s hrou Hirošima, moja láska pre nás zážitkom. Je to tak pre nás všetkých s Robertom Rothom aj s dámami z Violet Quartet. Lebo Marguerite Durasová je prosto fenomenálna v tom, čo prináša. Čo všetko je v tom pôdoryse, ktorý s nami Martin Čičvák postavil, čoho sa ešte všetkého dá dotknúť, kam nás to v ten večer pustí, čo sa nám ešte ukáže. Po skončení si s Robertom hovoríme, áno, pre toto robíme divadlo.

mne v súvislosti s tým predstavením napadnú slová ako krehkosť, krása, vášeň, smútok, katastrofa... lebo dej sa odohráva na troskách Hirošimy, čiže ide o lásku zoči-voči smrti a katastrofe. My žijeme v dobe katastrof, aj morálnych, aj fyzických – tesne vedľa sa odohráva agresívna ruská vojna. Katastrofa je jednak v tej vojne, jednak v tom, ako sa k nej staviame my, slobodný svet. Až prichádza pocit, ako nájsť radosť? Ako to žijete vy herci v Národnom divadle, ty, Táňa, doma, na Slovensku, v Česku... Dá sa v tomto prostredí mať radosť?

Dá sa. Bez debaty sa dá. Stojí to niekedy trošku úsilia a vedomej práce, ale dá. Som o tom presvedčená. Iste, možno byť iba frustrovaný a iba nahnevaný, alebo veľmi smutný. Cesta človeka k radosti je náročnejšia a na nej sú aj tieto pocity, objavujú sa vždy, keď prichádzajú nové informácie alebo keď človek stojí zoči-voči tomu, čo sa práve deje.