v ruke držím ďalšiu knihu pre tohtoročný vianočný trh. Volá sa O Bohu, ktorý neexistuje, podnadpis je „V akej realite žijeme?“. Je to útla kniha, pozoruhodná obsahom. Prečo si ju napísal? 

Štefan Hríb: To je tak vážne a zároveň také jednoduché, že teraz musím vážiť slová. Boli dva impulzy – jeden hlboký a druhý vzdorovitý. Ten hlboký bol, že za posledných desať, možno pätnásť rokov som sa cez všelijakých ľudí, Artforum a iné zdroje dostal k pre mňa prelomovým knihám, prednáškam a videám o tom, čo je fyzikálna realita a tiež čo je duchovnosť, a našiel som  pritom hlboké pohľady na vesmír, kresťanstvo a náboženstvá vôbec. Viaceré z nich ma doviedli k ďalším, a tie k ďalším. Súčasťou tej stavby si, mimochodom, aj ty, kvantová fyzika a všetky naše rozhovory .pod lampou o povahe sveta z hľadiska atómov či vesmíru. Keď som si to všetko spojil, vznikol predo mnou fascinujúci obraz sveta, ktorý tu u nás veľmi nevidím, nepočujem. Druhý dôvod bol podobný ako pri 17. novembri. Je to pre mňa niečo také silné, že mi je až fyzicky nepríjemné, keď to niekto zhadzuje. Napríklad keď niekto hovorí, že to bol komunistický prevrat, že predtým bolo lepšie alebo že to nemalo význam. Veci, o ktorých teraz hovoríme, o ktorých som čítal či ktoré som videl, sú pre mňa podobne silné, takže keď vidím, na čo sa na Slovenku, ale aj v Česku či Amerike používajú, až fyzicky mi to prekáža. Napríklad keď sa na Slovensku povie „cyrilo-metodská tradícia“ a ako sa to používa, alebo keď niekto tvrdí, že bráni duchovné hodnoty pred skazeným Západom. A pritom chcú brániť len niečo skutočne škaredé. Tieto dva motívy — hlbšia motivácia a vzdor — sa stretli. Hoci to majú riešiť filozofi či teológovia, mal som pri tichu naokolo pocit, že to musím urobiť ja. Tak vznikla táto kniha.

názov knihy môže človek ľahko prečítať ako „Boh neexistuje“, ale to nie je obsahom knihy. Môžeš k tomu niečo povedať?

Keď som avizoval, o čom približne kniha bude a prečo ju píšem, dostal som veľa reakcií. Ľudia — aj moji dobrí známi — mi písali, že je smutné, že som stratil vieru. Že oni ju nestratili a budú sa za mňa modliť, aby mi to pri poslednom súde nepoškodilo. Čiže pre časť ľudí bude ten nadpis, ale asi aj obsah dôkazom, že už neverím v Boha. Minimálne si budú myslieť, že neverím v „správneho“ Boha. Ako keby to bol môj únik od zodpovednosti a pravdy k niečomu všeobjímajúcemu, neuchopiteľnému, nereálnemu. Som zvedavý, aké budú reakcie významných katolíkov. Už aj nejaké mám. Myslím si, že pre časť ľudí bude tá kniha potvrdením, že som vždy nejako smeroval k liberalizmu či progresivizmu a logický koniec je, že som prestal veriť v Boha. Ja si ale naopak myslím, že ide o prehĺbenie predstavy o tom, v akej realite žijeme. Slovu Boh sa v knihe občas naozaj vyhýbam – a to preto, že keď ho použijem, deväťdesiat percent ľudí má mylnú asociáciu. Karl Rahner – veľmi významný katolícky teológ, ktorý bol pri Druhom vatikánskom koncile – navrhoval, aby sa slovo Boh sto rokov nepoužívalo. Lebo to slovo má za stáročia také nánosy, že nás všetkých zvádza nesprávnym smerom. Je to výhybka na slepú koľaj.

výhybka odkiaľ?

Od podstaty. Táto kniha nie je obrana kresťanstva. Ja si napríklad myslím, že budhista, moslim, hinduista a ateista sú rovnako blízko k Bohu ako kresťania. Keď to niekto počuje, môže mať tisíc otázok. Takže neveriaci, ktorý odmieta chodiť do kostola a neverí v existenciu Boha, je k nemu rovnako blízko ako ja? Áno, presne. Kniha nie je obranou kresťanstva voči ateizmu či iným náboženstvám. Je to pokus opísať realitu, v ktorej všetci žijeme — a tá nie je daná tým, či veríme v niečiu existenciu. Toto si dnes naozaj myslím a v knihe vysvetľujem, prečo. 

takže neveriaci človek môže mať rovnako blízko k Bohu ako veriaci?

Nie, že môže, ale má. Neviem, či si pamätáš, keď sme boli raz dávno v Levoči ešte so Sváťom Karáskom, evanjelickým pastorom a disidentom, väzneným počas komunizmu.