v ruke držím ďalšiu knihu pre tohtoročný vianočný trh. Volá sa O Bohu, ktorý neexistuje, podnadpis je „V akej realite žijeme?“. Je to útla kniha, pozoruhodná obsahom. Prečo si ju napísal?
Štefan Hríb: To je tak vážne a zároveň také jednoduché, že teraz musím vážiť slová. Boli dva impulzy – jeden hlboký a druhý vzdorovitý. Ten hlboký bol, že za posledných desať, možno pätnásť rokov som sa cez všelijakých ľudí, Artforum a iné zdroje dostal k pre mňa prelomovým knihám, prednáškam a videám o tom, čo je fyzikálna realita a tiež čo je duchovnosť, a našiel som pritom hlboké pohľady na vesmír, kresťanstvo a náboženstvá vôbec. Viaceré z nich ma doviedli k ďalším, a tie k ďalším. Súčasťou tej stavby si, mimochodom, aj ty, kvantová fyzika a všetky naše rozhovory .pod lampou o povahe sveta z hľadiska atómov či vesmíru. Keď som si to všetko spojil, vznikol predo mnou fascinujúci obraz sveta, ktorý tu u nás veľmi nevidím, nepočujem. Druhý dôvod bol podobný ako pri 17. novembri. Je to pre mňa niečo také silné, že mi je až fyzicky nepríjemné, keď to niekto zhadzuje. Napríklad keď niekto hovorí, že to bol komunistický prevrat, že predtým bolo lepšie alebo že to nemalo význam. Veci, o ktorých teraz hovoríme, o ktorých som čítal či ktoré som videl, sú pre mňa podobne silné, takže keď vidím, na čo sa na Slovenku, ale aj v Česku či Amerike používajú, až fyzicky mi to prekáža. Napríklad keď sa na Slovensku povie „cyrilo-metodská tradícia“ a ako sa to používa, alebo keď niekto tvrdí, že bráni duchovné hodnoty pred skazeným Západom. A pritom chcú brániť len niečo skutočne škaredé. Tieto dva motívy — hlbšia motivácia a vzdor — sa stretli. Hoci to majú riešiť filozofi či teológovia, mal som pri tichu naokolo pocit, že to musím urobiť ja. Tak vznikla táto kniha.
názov knihy môže človek ľahko prečítať ako „Boh neexistuje“, ale to nie je obsahom knihy. Môžeš k tomu niečo povedať?
Keď som avizoval, o čom približne kniha bude a prečo ju píšem, dostal som veľa reakcií. Ľudia — aj moji dobrí známi — mi písali, že je smutné, že som stratil vieru. Že oni ju nestratili a budú sa za mňa modliť, aby mi to pri poslednom súde nepoškodilo. Čiže pre časť ľudí bude ten nadpis, ale asi aj obsah dôkazom, že už neverím v Boha. Minimálne si budú myslieť, že neverím v „správneho“ Boha. Ako keby to bol môj únik od zodpovednosti a pravdy k niečomu všeobjímajúcemu, neuchopiteľnému, nereálnemu. Som zvedavý, aké budú reakcie významných katolíkov. Už aj nejaké mám. Myslím si, že pre časť ľudí bude tá kniha potvrdením, že som vždy nejako smeroval k liberalizmu či progresivizmu a logický koniec je, že som prestal veriť v Boha. Ja si ale naopak myslím, že ide o prehĺbenie predstavy o tom, v akej realite žijeme. Slovu Boh sa v knihe občas naozaj vyhýbam – a to preto, že keď ho použijem, deväťdesiat percent ľudí má mylnú asociáciu. Karl Rahner – veľmi významný katolícky teológ, ktorý bol pri Druhom vatikánskom koncile – navrhoval, aby sa slovo Boh sto rokov nepoužívalo. Lebo to slovo má za stáročia také nánosy, že nás všetkých zvádza nesprávnym smerom. Je to výhybka na slepú koľaj.
výhybka odkiaľ?
Od podstaty. Táto kniha nie je obrana kresťanstva. Ja si napríklad myslím, že budhista, moslim, hinduista a ateista sú rovnako blízko k Bohu ako kresťania. Keď to niekto počuje, môže mať tisíc otázok. Takže neveriaci, ktorý odmieta chodiť do kostola a neverí v existenciu Boha, je k nemu rovnako blízko ako ja? Áno, presne. Kniha nie je obranou kresťanstva voči ateizmu či iným náboženstvám. Je to pokus opísať realitu, v ktorej všetci žijeme — a tá nie je daná tým, či veríme v niečiu existenciu. Toto si dnes naozaj myslím a v knihe vysvetľujem, prečo.
takže neveriaci človek môže mať rovnako blízko k Bohu ako veriaci?
Nie, že môže, ale má. Neviem, či si pamätáš, keď sme boli raz dávno v Levoči ešte so Sváťom Karáskom, evanjelickým pastorom a disidentom, väzneným počas komunizmu. Mali sme s ním verejnú diskusiu a ty si tam povedal, že neveríš v Boha, ale súčasne si hovoril, ako rozumieš kresťanstvu. A on, kňaz, ti povedal: „Ale vždyť to je přeci víra jak bejk.“
myslím, že som vtedy hovoril, že niektoré veci, ktoré mi pripadali v kresťanstve neprirodzené – napríklad trojjedinosť –, sa mi časom prestali javiť ako problematické. Nie tak, že by som pochopil, „ako to je“, ale že mám nový obraz, ktorý mi už nepripadá neprirodzený.
A hovoril si, že aj keď v Boha neveríš, želal by si si, aby to bola pravda. A na to on povedal, že ak je to tak, tak to je „víra jak bejk“. Kontroverzná časť tejto knihy, keď to zredukujem na jednu vetu, znie takto: Bohu vôbec nezáleží na tom, či v neho veríš alebo neveríš. A teraz si predstav, čo na toto povie časť veriacich…
„Táto kniha nie je obrana kresťanstva. Ja si napríklad myslím, že budhista, moslim, hinduista a ateista sú rovnako blízko k Bohu ako kresťania.“
kedysi som čítal, že fascinujúcou vlastnosťou kresťanstva je, koľko rôznych pohľadov a prežívaní dokáže inkorporovať. Preto si myslím, že aj keď budú knihu niektorí ľudia posudzovať spôsobom „ale veď to nie je kresťanské“, mýlia sa. Minimálne do tej miery, do akej tomu rozumiem. A páči sa mi, že netvrdíš, že je to tak alebo tak. Tvrdíš, že toto je obraz, ktorý je ti zrozumiteľný. A zároveň, že niektoré štandardné predstavy – najmä Boh ako sudca – sú nekonzistentné s ostatnými vecami, ktorým sa pritom rovnako silno verí.
Keď to zase zredukujem, častou motiváciou viery je strach zo smrti alebo z toho, čo bude po nej. Ak existuje posledný súd a ak žijem zle, čo ak neobstojím a budem zatratený? Máme mať tento strach? Ak má človek dieťa, ktoré úplne zlyhá – urobí hroznú vec alebo je len neznesiteľne zlé –, rodič sa ho nevzdá. V knihe spomínam, že keď jedného slovenského mafiána zastrelili, jeho mama – ktorá o tom celom vedela a on sa aj k nej správal zle – chodila potom každý deň na hrob s kvetmi. A teraz to porovnajme. Človek sa správa zle z tisíc dôvodov – trauma, zlá výchova, nedostatok lásky, pýcha, kariéra, moc, čokoľvek. A potom príde koniec a Boh, rodič s veľkým R, povie: „Choď preč, nechcem ťa vidieť, teraz budeš naveky trpieť, lebo si neveril a neplnil si moje prikázania.“ Je tá matka milosrdnejšia, láskavejšia ako Boh? To si ideme myslieť? Lebo keď veci dovedieme do konca, musíme si položiť presne túto otázku. A to nehovoríme o miliardách ľudí v iných kultúrnych kontextoch. Ak je pravda, že všetci ľudia sú stvorení, a ak je za tým niečo štedré a láskavé, tak to niečo miluje napríklad kresťanov viac než budhistov?
ktorých stvorilo do situácie, kde nemajú veľkú šancu byť kresťanmi.
Presne. Samozrejme, rýchly protiargument bude, že všetci mohli – keby chceli – prijať Krista. Ale to úplne popiera logiku glóbusu a života. Niekto sa narodí v indickej dedine, kde nie je kresťanstvo, alebo v africkej šamanskej komunite, alebo v Severnej Amerike pred príchodom Európanov, alebo v Severnej Kórei, alebo kdekoľvek pred Kristom – tí všetci sú nejako mimo? Menej milovaní než tí, ktorí chodia pravidelne do kostola? To je zjavný nezmysel. Slovo katolícke znamená univerzálne. Prvých kresťanov volali univerzalisti. Pozorovatelia vtedy hovorili: to sú nejakí univerzalisti, ktorí zasiahnu celý svet. Nebolo v tom to dnešné „my kresťania“ a „vy ostatní“. To je to, čo sa snažím povedať. Stavať svet na tom, že sú tu kresťania a potom tí ostatní, ktorým treba pomôcť k viere, inak bude zle, je jednak výlučné a pyšné, ale hlavne je to v rozpore s realitou. Ak je Boh stvoriteľ, tak potom je stvoriteľom všetkých. Predstava, že budhisti, hinduisti či moslimovia sú „v nejakom hriechu“, lebo neuverili tomu „pravému“, je potom až smiešna.
BORIS NÉMETH
keď napríklad človek sleduje modlitbu niektorých moslimov alebo ich rodinný život, je to krásne.
V Istanbule je Modrá mešita. Je to nádherné miesto na námestí. Šiel som tam vyslovene preto, aby som zažil, ako oni uctievajú Boha, aká je tam bohoslužba a obrad. A mal som presne tento pocit: hlboká úcta a odovzdanosť Stvoriteľovi. František z Assisi – ak si dobre pamätám – bol v moslimských krajinách a keď sa vrátil, hovoril, že je krásne, ako oni prežívajú svoju duchovnosť. Toto je dôležitá časť knihy: my naozaj nežijeme v realite „kresťania a tí ostatní“. Pre časť ľudí to bude znamenať dôkaz, že som na mylnej ceste. Lenže z toho, čo som čítal od duchovných otcov a matiek cirkví plynie, že realita je univerzálna. A že za dvetisíc rokov sme sa v pochopení tejto reality stále nedovyvinuli. To ma dosť prekvapilo.
keď hovoríš o textoch, ktoré si čítal, aké máš na mysli?
Tie mená uvádzam v knihe, ale začalo sa to františkánskym mníchom a kňazom Richardom Rohrom a jeho knihami, a cez neho som sa dostal až k mysleniu púštnych otcov a matiek. To, ako to má západná civilizácia nastavené, je pritom v mnohom krásne a hlboké, ale niečo nám stále uniká.
v knihe píšeš, že katedrála Notre-Dame je pre teba najkrajší priestor, ktorý bol postavený s úmyslom, aby tam človek odložil všetko ostatné a sústredil sa na modlitbu, meditáciu, počúvanie alebo len ticho. Že je úplne vedome postavená pre určitý typ komunikácie.
Bol som tam asi pred troma týždňami. Notre-Dame pred pár rokmi úplne vyhorela, tak som sa šiel pozrieť, či si po opravách to čaro zachovala. Zachovala. Tie vitráže a celý ten priestor v človeku čosi vyvolávajú. Nie je to modlitba slovami, ale niečo to akoby samé hovorí. Ale – kto vlastne vymyslel, že v chráme je Boh akosi viac než inde? Je?
v knihe spomínaš, že najkrajší biblický text, aký poznáš, je úryvok z Prvého listu Korinťanom – časť, kde sa hovorí, že keby mal človek všetko, ale lásku by nemal, nič by nemal. To nevyzerá na vykročenie z kresťanstva preč. Len je prekvapivo rozšírené.
Keď je niekto v jednom kontexte a potom dospeje k inému, pôvodný kontext často z výšky zamieta. Lenže ak ho zamieta, nikam nedospel. To ľudové, pôvodné, akokoľvek neúplné, nie je blbosť. Je to ako vo všetkom: ako dieťa máš nejaký pohľad na svet, ako starší človek máš iný. Ale ak si starší robí posmech z dieťaťa, nedospel. Rovnako je to pri chápaní reality. Najprv veríš na atómy a elektróny, ktoré obiehajú okolo jadra. Neskôr pri štúdiu kvantovej fyziky zistíš, že takto to nefunguje. Ale nevyhlásiš, že tí predtým boli hlúpi a že to celé bola blbosť. Nebola – bol to len určitý stupeň priblíženia. Čítal som zaujímavé knihy, viedol fascinujúce rozhovory, počúval prelomové prednášky, no z toho mi vôbec nevyplýva, že ak niekto ostal pri pôvodnej „úzkej“ verziu sveta, tak je hlupák. Myslím si, že všetko, aj najprenikavejší objav fyziky, je len zúžený pohľad, výsek reality. Je našou zodpovednosťou, ak sa dá, skúsiť pochopiť viac, ale nikdy to nebude všetko. Absolvoval som elektrotechnickú fakultu, a pritom až do rozhovorov s tebou, niekedy okolo mojej 35-ky, som bol presvedčený, že elektróny obiehajú jadro. A nič strašné by sa nestalo, keby som pri tom aj zomrel. Len by som mal v tejto oblasti užší pohľad na svet. Poznanie z rozhovorov s tebou a Vladom Černým ma neposunulo nad iných, ktorí to šťastie nemali. Nikto nie je nad nikým.
tvoja kniha sa v nejakom zmysle týka aj teológie. A mne sa zdá – laicky a možno naivne –, že úlohou teológie je rozmýšľať o Bohu tak, aby sme si kládli otázku, či posvätným textom rozumieme správne. Či to, ako ich dnes chápeme, je v súlade so zvyškom posolstva. Lebo prílišný dôraz na jednu vec vie zničiť konzistentnosť s inou. Mne sa na kresťanstve páči, že od príchodu Krista akoby znelo: „Tu máte celú Tóru a novozákonné knihy, to všetko je dôležité, ale s poznámkou pod čiarou: to najdôležitejšie je vždy láska.“
To je priamo explicitne takto povedané. Niektorí z autorov, ktorých som čítal za tých pätnásť rokov, hovoria, že v kresťanskej civilizácii existujú dve časti zjavenia. Tradičný pohľad to berie tak, že príchodom Krista na svet prišlo hlavné zjavenie, z ktorého sa máme učiť, čo máme nasledovať. Všetko ostatné vrátane obdobia pred Kristom je akosi menej. Ale tí ľudia, ktorých som čítal – a sú to vážni mnísi a myslitelia, ktorí nad tým rozmýšľali celý život –, hovoria, že v kresťanskej civilizácii existujú naraz dve zjavenia. Jedno je Kristus a druhé je samotný tento svet a vesmír, ktorý hovorí o pôvodcovi rovnako silno. A to presne znamená to, čo si hovoril: že tie dve veci treba navzájom konfrontovať. Vidíš svet okolo seba – ľudí, svoje správanie, správanie iných, katastrofy, náraz meteoritu, ktorý zničí polovicu kontinentu – a zároveň máš texty, ktoré o tom svete tiež niečo hovoria. A nemôže to byť tak, že to, čo vidíš, je menej a text je viac. Lebo keď to takto zabetónuješ, skončíš pri tom, čo je typické pre časť amerického evanjelikálneho kresťanstva: tvrdo trváš na tom, čo je napísané, aj proti vlastným očiam. Tak vznikali veci typu „blesk je trest“. Lebo ako inak vysvetlíš, že niekoho zabil blesk? Je napísané, že Boh je dobrý, a ak zomrie dieťa pri zosuve pôdy, potom ti vyjde, že dobrý a všemocný to pre niečo dopustil. Hoci z reality, akú prežívame, to tak nevychádza. Ja teraz nechcem odpovedať dopodrobna, ale konfrontácia týchto dvoch zjavení, fyzického a textového, je zdravá. Nie je to tak, že iba to, čo vidíš, je pravda a text nie, ale ani naopak. A ešte jedna vec: fyzické zjavenie, tento reálny svet, vesmír, fungovanie všetkého vrátane medziľudských vzťahov máme k dispozícii všetci. Všetkých osem miliárd ľudí na svete, aj miliardy pred nami a po nás, bez ohľadu na naše viery. Všetci rovnako.
to sa asi naozaj nebude niektorým veriacim páčiť.
A poviem ešte jednu vec. Za základ kresťanstva sa väčšinou považuje, že Kristus prišiel na Zem, aby zomrel za naše hriechy, zobral ich na seba a tým môžu byť naše viny odpustené, ak to prijmeme. Lenže napríklad františkáni, čo je plnohodnotný veľký prúd v rámci kresťanstva, tomu celkom takto neveria. Oni hovoria, že Kristus prišiel, aby človek videl trocha lepšie, akej povahy je to, čomu hovoríme Stvoriteľ. Františkáni nie sú žiadna mini sekta – predošlý pápež si zobral meno práve podľa Františka z Assisi. Vyzerá to tak, že existuje mnoho ciest, ako sa blížiť k pravde. Dokonca tak odvážnych, že keď sa to povie nahlas, pre časť kresťanov to znie ako heréza. Tu sa ale zastanem katolíckej cirkvi. Krásne na nej je, že v jej vnútri existujú prúdy, ktoré sú v niečom úplne protichodné. A napriek tomu sa navzájom nevymažú. Historicky sa občas exkomunikovali a likvidovali, to je pravda. Ale nakoniec sa to usadilo tak, že vie koexistovať viacero línií. To isté platí aj medzi evanjelickými a ďalšími protestantskými cirkvami. Minimálne by som teda povedal toto: existujú veľmi rozličné pohľady na to, v akej realite žijeme. A môžu a majú existovať vedľa seba.
ja ako neveriaci človek mám kresťanstvo rád okrem iného preto, lebo mnohé texty o kresťanstve – C. S. Lewis je príklad – mi prinášajú radosť. Radosť, krásu a pocit, že fíha, to by bolo nádherné, keby to tak bolo. A chcem povedať, že aj tvoja knižka mi priniesla radosť.
Evanjelium je slovo, ktoré znamená dobrú správu, dobrú zvesť. Celé kresťanstvo o sebe tvrdí, že je dobrou správou. A teraz si tu položme otázku: V čom je to dobrá správa? Predstava, že všetko skončí tak, že miliardy ľudí skončia v niečom ako peklo – dajme teraz bokom karikatúry tohto slova –, čo to je za dobrú správu? Tí šťastnejší si potom už nespomenú na svojich blízkych? A to bude nebo? A ďalej: ak si sa narodil v indickej dedinke, kde je jediná dostupná tradícia hinduizmus, a nemáš šancu prísť do kontaktu s kresťanstvom – tak žiaľ? Alebo to musíš napraviť v okamihu smrti? To je dobrá správa? Ja si pritom naozaj myslím, že tento svet, od atómov po nás, je dobrá správa pre všetkých. Medzi tebou a mnou nie je rozdiel v tom, že ty si neveriaci a ja veriaci. Aj ty veríš v realitu okolo nás, aj ja. Ide len o to, akú má tá realita povahu. Karel Satoria, český katolícky kňaz a mních, mi povedal, že pojem Boh kedysi znamenal niečo ako hojná realita, štedrá realita. Predstav si, že by sa nepoužívalo slovo Boh, ale štedrá realita. To úplne mení pocit. Všetci zrazu žijeme v tej istej realite, len ju inak opisujeme. Ja som sa len snažil z toho všetkého pochopiť, čo by bola naozaj dobrá správa pre všetkých.
ak by realita vychádzala z prajnosti a lásky.
Ak je Boh trojjediný, tak z toho vyplýva niečo, ak by bol jednojediný, vyplýva z toho niečo iné. Použijem bežný ľudský jazyk, lebo nemám lepší – ak sú základom reality tri vzájomne sa dávajúce entity v jednej, asi je rozumné predpokladať, že sú naplnení. Že sú spolu radi. Ale tým nie sú závislí na našich výkonoch, poslušnosti, oslavovaní, pobožných piesňach. Hovorí sa napríklad, že po smrti budú vyvolení šťastlivci v nebi, kde budú oslavovať Boha. No dobre. Ale keď máš niekoho rád, chceš, aby ťa oslavoval? Ja nechcem. Tak prečo si myslíme, že Boh chce, aby sme ho oslavovali? Však to je celkom zlá vlastnosť, keď niekto chce byť oslavovaný. Čiže keď to zase úplne osekám, dobrá správa je podľa mňa to, že realita – dávam bokom pojem Boh – nechce, aby sme ju oslavovali, ani aby sme v ňu verili, ani aby sme jej slúžili. Dobrá správa podľa mňa je, že jediné, čo realita s veľkým R chce, je, aby sme mali medzi sebou lásku. Až toto je podľa mňa perfektná, oslobodzujúca správa.
obojsmerný vzťah?
Áno. Nie poslušnosť v tom zmysle, ako to my často myslíme, ani nejaké klaňanie sa alebo podobné veci. Ja neviem, či vôbec myslíme vážne slová, ktoré hovoríme, keď povieme, že Boh je láska. Čo tým vlastne myslíme? Dobrá správa by bola, že Bohu nezáleží na tom, či mu slúžime, či sme voči nemu ponížení, či v neho veríme, či sa cítime zahanbení, ale či máme niečo z jeho lásky k nám. Často je to tak, že ti je zle, niečo sa ti nedarí, niekto ti urobí niečo nefér. Sleduješ slovenskú politiku a si nahnevaný. A môžeš dospieť k pocitu, že celá realita je nanič. Neviem, či posledné dva-tri roky nemá veľa ľudí na Slovensku presne tento pocit. A pritom nad tým všetkým, alebo pod tým všetkým, môže byť úplne krásny základ toho, prečo vôbec existujeme – a ten je stále a všetkým k dispozícii. To je vlastne všetko, čo som za 15 rokov objavil.
v knihe sú aj dva rozhovory – so spomínaným Karlom Satoriom a s Tomášom Halíkom. K tomu by si niečo povedal?
Najskôr poznámka pre tých, ktorí si myslia, že som odpadol od viery – úvod ku knihe napísal Fero Mikloško a doslov napísal Ladislav Heryán, kňaz, ktorého v Česku volajú „pastor disidentov“, ktorý dodnes chodí na havlovský festival v Trutnove, kde robí omšu. Nie úplne na konci, ale ku koncu knihy sa rozprávam s Tomášom Halíkom a Karlom Satoriom. Urobil som to, aby som si overil, či to, čo som objavil za 15 rokov, je nejaký omyl, alebo či to má základ v tom, čomu aj oni veria. Oni sú teológovia, premýšľajúci, otvorení. V tých rozhovoroch konfrontujem svoje premýšľanie s duchovnými autoritami. Nebudem tu hovoriť, čo presne mi povedali – ale nepovedali, že pôjdem do pekla.
máš ku knihe ešte niečo, čo by si tu chcel povedať?
Len dve poznámky. Všeobecne sa verí, že ak Boh existuje, tak je všadeprítomný. Čo by to bolo za Boha, ktorý by bol iba niekde, a inde by nebol – to by už neobsiahol celú realitu, čiže by to nebol celkom Boh. Ale ak je všadeprítomný, tak si kladiem otázku: Bude prítomný aj v pekle? To sa v knihe naozaj pýtam. Druhá vec: Ak môžeme niečo odvodzovať z nášho prežívania vzťahov, tak keď sa dvaja ľudia majú radi, tak im to mení správanie aj voči iným naokolo. Správajú sa nejako láskavejšie. A teda ak je Boh trojjediná láska, tak, hádam, ani nie je možné, aby sa voči nám naokolo zrazu prejavoval sudcovsky a na veky prísne. Ak je zmyslom všetkého láska, ako to počuť z kazateľníc, tak toto, hádam, môžem povedať. A myslím si, že ak by sa tu takto uvažovalo o Bohu, tak by sme na Slovensku neriešili ani novelu ústavy, ani iné hrádze proti ľudom.
11 kapitol doplnených rozhovormi s Karlom Satoriom a Tomášom Halíkom, s predslovom Františka Mikloška a doslovom Ladislava Heryána. Ilustrácia na obálke: Natália Ložeková. Vydalo vydavateľstvo W PRESS v Bratislave v roku 2025.