v ekonomicky vyspelejších krajinách je podľa odborníkov viac samoty, podľa niektorých štúdií je tam dokonca menej intímnych vzťahov v zmysle, že ľudia mávajú menej sexu. Známe je, že čím je spoločnosť bohatšia, tým sa tam rodí menej detí, lebo rodičia ich neprivádzajú na svet z ekonomických dôvodov – rodiny nepotrebujú novú pracovnú silu, deti ako pomoc pri práci na pôde a podobne. To je staré známe vysvetlenie. Ale to, že viac ľudí zostáva samo – a nie v zmysle, že by boli osamelí a vadilo by im to, ale že sú s tým spokojní –, je pomerne nový jav. Niekto to pripisuje sociálnym sieťam a inému spôsobu života. Ako to vidíš ty? Je to nový jav?

Je to nový jav, aspoň v tom zmysle, že patrí k druhej polovici 20. storočia a teraz do 21. storočia. V predchádzajúcich obdobiach spoločnosť ani ekonomika jednoducho nemohli tolerovať takýto spôsob života. Podľa môjho názoru to celé súvisí s mylnou predstavou slobody. Mylnou predstavou v tom zmysle, že naša neoliberálna sloboda, ktorá vytvorila bohaté štáty a bohatstvo vôbec, používa celkom iné metódy ako moc v minulosti.

V minulosti bolo kľúčové slovo „musíš“. Musíš toto splniť, musíš robiť, musíš sa takto správať. Musíš. Namiesto toho neoliberalizmus priniesol nové slovo – „môžeš“. A neuvedomujeme si, že toto „môžeš“ prináša väčšie vykorisťovanie ako „musíš“. Akonáhle môžeš pracovať donekonečna, 12 – 18 hodín denne, cez víkendy...

...keď chceš.

Keď chceš, môžeš. Preto hovorím, že sa človek dostane do veľmi zákernej klietky. A v nej sa postupne mení aj jeho osobnosť.

počkaj, hovoríš, že jeden z tých faktorov je, že viac pracujeme?

Že spoločnosť nás nenúti priamo, nedonucuje. Namiesto toho ti v rámci veľkej slobody umožní robiť, čo chceš. A človek, občan, s touto slobodou nedokáže racionálne alebo optimálne pracovať.

hovoríš, že pracujeme viac, než by sme mali?

Viac, než by sme mali. Aj to je jedna možnosť. Ale tým, že môžeš, zdeformuješ si aj iné segmenty života. Netýka sa to len práce, ale aj iných oblastí. Táto mylná predstava je napríklad aj o tom, že sa hovorí, že na vrchole pyramídy osobnosti je sebarealizácia. Vzbudzuje to pocit, že každý má možnosť absolútne sa sebarealizovať, nič ti v tom nebráni. Znamená to len vynaložiť veľmi veľa energie, času a rôznych metód. Musíš sa učiť, samozrejme, aby si sa dostal na vrchol tej pyramídy.

máš na mysli Maslowovu pyramídu?

Áno. Všetci, samozrejme, vieme, že každý sa nedokáže sebarealizovať na 100 %. Ale ten pocit, že by si mohol, ti opäť dáva mylnú predstavu. Ďalej jedným zo spôsobov, ako kedysi pôsobilo donucovanie, bola negatívna spätná väzba zo strany spoločnosti. Tá je nepríjemná, dokonca bolí, ale bez negatívnej spätnej väzby život nemôže existovať. Myslím teraz biologický život. Napríklad zješ veľa torty či cukru, vyskočí ti glykémia. Negatívna spätná väzba je, že okamžite máš prestať, a telo začne produkovať inzulín. Keby tam bol pozitívny feedback, vyzeralo by to takto: áno, máš sa dobre, výborne, daj si ešte. Môžeš, môžeš, môžeš… Všetko je ti dovolené, my ťa nebudeme obmedzovať, nedávame ti negatívne spätné brzdenie, ale pozitívne – rob, čo chceš.

„Keď vyrastáš v prostredí, kde je tvoje ego to najhlavnejšie, tak v kategorizácii radosti bude dieťa či manželstvo na druhom, treťom mieste. Na prvom mieste bude tvoje ego. “

ale byť vo vzťahu, mať kamoša, frajerku, manželku, deti… to je predsa na pohľad pozitívna vec, nie?

Áno, ale v tomto prípade to ide proti tomu, že hlavným cieľom sa – pod vplyvom spomenutých trendov – stáva masívny egocentrizmus. A ten vyzerá tak, že ty si v centre. Tvoja budúcnosť, tvoj život sú najdôležitejšie. A všetko môžeš používať na to, aby si sa mal dobre.

a keď si vo vzťahu, tak sa nemáš dobre?

Keď vstúpiš do akéhokoľvek vzťahu, je to obmedzenie tejto slobody. V jednom výskume napríklad vyšlo, že medzi podnikateľmi neexistuje slobodné priateľstvo – len cielené v tom zmysle, že z toho možeš niečo mať.