ako si spomínate na pád komunizmu v Poľsku? S akými nádejami sa spájal a v čom bol poľský prípad špecifický v porovnaní s inými postkomunistickými krajinami?

V roku 1989 bolo zjavné, že socializmus zlyhal a že sa potápame spolu s celým východným blokom. Hospodárska situácia Poľska bola horšia než v Československu či v Maďarsku a po desaťročí zápasov, ktoré sa začali v roku 1980, boli rovnako oslabené aj vláda, aj opozícia. Našou jedinou šancou bolo pripojiť sa k Západu – alebo, ako sa vtedy hovorilo, „vrátiť sa do Európy“. Našťastie si to uvedomovali aj rozumnejší komunisti. Aj vďaka tomu sa na jar uskutočnili rokovania pri okrúhlom stole, po ktorých nasledovali v júni čiastočne slobodné voľby. Tie viedli k vzniku vlády Solidarnośći a bývalých koaličných partnerov Poľskej zjednotenej robotníckej strany – ľudovcov a remeselníkov. Moskva sa s tým zmierila, pretože mala vlastné problémy.

ako by ste to zhodnotili dnes? Naplnili sa podľa vás očakávania, ktoré malo Poľsko v roku 1989?

Chceli sme žiť v dostatku, tešiť sa zo slobody, mať možnosť slobodne si zvoliť vládu a cestovať do zahraničia – a to všetko sa nám podarilo. Napriek tomu sme nedokázali vybudovať silný štát, pretože sme ho nikdy predtým nemali.