moja prvá otázka na Františka Mikloška a Petra Zajaca znie: To, čo dnes vidíme – čo vládne na Slovensku a čo sa chystá vládnuť v Českej republike –, ako sa to vzťahuje k 17. novembru?

František Mikloško: Je to akási recidíva. Dúfajme, že nie biblická, o ktorej sa píše v evanjeliu, že keď vyženieš diabla a on sa vráti, býva sedemkrát horší. Ale krajiny, ktoré tvorili jadro Nežnej revolúcie – Poľsko, Maďarsko, Česko a Slovensko –, upadajú do zvláštnej recidívy. Ani Poliaci to nemajú vyhraté – aj tam to vibruje. Prežívame recidívu. Otázka je, či to bude návrat sedemkrát horší alebo sa z tejto krízy poučíme a dostaneme sa ďalej.

Peter Zajac: Myslím si, že to nie je len problém Slovenska alebo Česka, ale celej strednej Európy – a vlastne celej Európy i sveta. V našom regióne je to viditeľnejšie, ale podobné problémy majú aj západné krajiny. Vyhli sa im zatiaľ iba pobaltské štáty, skúsenosť so Sovietskym zväzom je v nich tak hlboko zakorenená, že si ju nechcú zopakovať. Demokratický priestor sa všade zužuje, okraje – autoritárske a totalitné – sa rozširujú. Napríklad v Nemecku jedného dňa možno zistia, že strany stredu, ako ich volajú, už nedokážu zostaviť vládu. Je to teda problém dnešnej Európy a sveta – nehovoriac o USA. Ale pre nás má tento vývoj špecifický význam. Ukazuje sa, že Slovensko a Česko nie sú od seba až také vzdialené, ako sa často myslelo – najmä v Česku. Víťazná strana ich volieb, teda Babiš, nemá ďaleko od Fica. A Motoristé sobě sú čistí rasisti. A Okamura? Ešte aj jeho vlastný brat sa od neho dištancoval. Keď dnes porovnávame Česko a Slovensko, niet dôvodu na radosť ani škodoradosť – ani u Čechov, ani u nás. Skôr mám pocit, že sa na Slovensku začína usádzať niečo ako apokalyptická nálada, paradoxne najväčší apokalyptici sú tí, ktorí kedysi stáli pri Matovičovi a Ficovi a dnes sa snažia napravo si očistiť povesť. Byť apokalyptikom nemá význam, ale musím povedať, že je tu absolútna zodpovednosť dnešnej opozície. Keď už dovolila, aby sa Robert Fico dostal naspäť k moci – a nebol na to žiadny iný dôvod než zlyhanie Matovičovej a Hegerovej vlády –, tak jej jedinou povinnosťou je dnes vyhrať voľby a zostaviť vládu, ktorá vydrží aspoň štyri roky. Pretože štyri roky sú minimum, aby sa niečo zmenilo.

k tomu sa dostaneme, no ešte sa na chvíľu vrátim k 17. novembru 1989 a jeho porovnaniu s dneškom. Na tribúnach, ale aj na námestiach bolo obrovské odhodlanie – po štyridsiatich rokoch úpadku a neslobody si vybudovať vlastnú krajinu. Každý chcel priložiť ruku k dielu a pomôcť vytvoriť z Československa, neskôr z Česka a Slovenska, dobré miesto pre život. Keď mal Václav Havel svoj prvý prejav, bolo to plné nádeje a vízie, že teraz ideme niečo veľké dokázať. Keď sa dnes pozeráte na stav verejných vecí v Česku a na Slovensku – zostalo z toho vôbec ešte niečo?

FM: Kedy začala novodobá Európa rásť a spájať sa? Bohužiaľ, až po tragédii druhej svetovej vojny – po troskách, ktoré zasiahli celý kontinent. Nemecko bolo zbúrané, predtým však zbúralo celú Európu. Politici si vtedy povedali: poďme začať niečo nové. A to bol veľký príbeh. Aj my sme po štyridsiatich rokoch komunizmu, keď už padali režimy v susedných krajinách, ale konzervatívne československé vedenie zostávalo tvrdé, zažili podobný výkrik z trosiek – poďme začať niečo nové. Lenže vidíme, ako sa veci unavujú. Aj Európa je dnes unavená, a rovnako Česko a Slovensko – akoby vyčerpané z toho niekdajšieho nadšenia.